film je vystavaný okolo zápletky, do ktorej by nikto nepovedal, že môže byť základom komédie. Síce čiernej, temnej, sarkastickej, ale komédie. Lebo keď je konanie hlavnej hrdinky motivované tým, že jej ktosi zavraždil dcéru a ona sa snaží donútiť políciu k zvýšenej aktivite, divák akosi prirodzene môže predpokladať, že ho čaká ďalšia srdcervúca dráma, nedajbože inšpirovaná skutočnými udalosťami.
O tomto však Tri bilbordy, našťastie, nie sú. Okolo dvadsiatej minúty to začne dochádzať aj divákom, čo o snímke vôbec nič netušia, len sa zašli pozrieť do kina na film, čo sa o ňom hovorí a chcú byť pred tými Oscarmi v obraze. Časť z nich už by sa aj pobrala z kina, nechcú sa nechať emocionálne vydierať zobrazovaním hraničného utrpenia zúfalej matky, ale smiech ich nepustí. Teda, nie rovno smiech, ale taký ten vnútorný úsmev, čo im naznačuje, že toto predsa nemôže nikto myslieť vážne.
A nemyslí, aj keď teda, pozrel som sa bezprostredne po odchode z kina, či filmové databázy skutočne evidujú Tri bilbordy ako komédiu. Evidujú, aspoň tá naša, podľa tej globálnej ide o krimi drámu. Odtiaľ pramení aj moja pochybnosť. Viem si totiž veľmi dobre predstaviť, ako by ten film mohol vytočiť až k nepríčetnosti také tie netvorivé divácke typy zakopané v stereotypoch a klišé, čo jednoducho nevedia, čo si o filme myslieť, ak im niekto nenapovie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.