vždy v novembri sa od roku 1990 v Bratislave, ale aj v iných mestách Európy, koná festival Mesiac fotografie. A stalo sa už milou tradíciou, že jeho dramaturgia, ktorej strojcom je od začiatku neúnavný riaditeľ tohto podujatia Václav Macek, stojí, takpovediac, na troch pilieroch – domácom, stredoeurópskom a svetovom, či ak chcete, globálnom. Tak sa pravidelne stane, že vedľa seba v troch-štyroch desiatkach galérií koexistujú expozície nepopierateľných ikon tohto média, ako sú napríklad Sebastiao Salgado, Josef Koudelka či Annie Leibowitz, a tiež domáci, možno nie takí slávni a overení autori. Znak nesúrodosti? Vôbec nie. Takto namiešaný mix obvykle funguje.
od Kollára k Némethovi
Nie je to tým, že fotograf Boris Németh je náš oceňovaný redakčný kolega a nie je to ani tým, že Slovensko je nášmu srdcu najbližšie. Nie, tento druh „protekcie“ Borisov súbor fotografií Homeland vonkoncom nepotrebuje. Na jeho príklade môžeme pekne ukázať, ako sa vraví už aj u nás, že small is beautiful. Inými slovami, aj rozsahom neveľká výstava v neveľkej galérii môže byť jednou z tých najlepších. Zdanlivá nenápadnosť a lokálny rozmer témy sa tu spája s hlbším ponorom do mentality a rozpoloženia pestrého spoločenstva zvaného Slovensko. Je to pre diváka podobný „zásah medzi oči“, ako keď pred rokmi vystavil svoj súbor fotografií s podobnou tematikou Martin Kollár. Obaja sa odstrihli od prevažujúceho a romantizujúceho plickovsko-martinčekovského naratívu, aj keď, pravda, Kollár to urobil o niečo ironickejšie. A nespája ich iba zmysel pre absurditu a to, že ich fotky sú farebné. Németh svojimi precízne komponovanými a premyslenými zábermi, najmä tými bez ľudí, či presnejšie tými, kde sú ľudia súčasťou bizarného okolia, ide svojou cestou, čo je dobre. Ako fotožurnalista videl prchavé okamihy, no vybral si z nich tie nadčasové, reportáž posunul k dokumentu, k správe o dobe. A ak ste vnímaví, tak sa pri pohľade na všetky tie rozostavané cesty či ozrutné baraky, na človiečikov z mítingu (Smeru, nie HZDS), na gýčové relikvie, luxusné limuzíny vo Vidlákove zasmejete, ale aj zaplačete zároveň.
„Nejde o nijaké voyeurstvo, Lisl Steinerovú všetky tie slávne tváre na okamih prijali do svojho sveta.“
Zistenie, že sa tak deje na konzumnom Slovensku, členskej krajine EÚ, ktorá je, takpovediac, za vodou (starší vedia, o čom je reč) môže byť potešiteľné. Aj pre Németha sú však výzvou nové fenomény – radikalizmus, extrémizmus, kotlebovci či nevôľa až nenávisť proti cudziemu, nie našskému. No, azda sa aj týchto tém na zdanlivo nudnom Slovensku nejaký fotograf systematicky chopí. Dôvod, prečo začíname zhodnotenie tohtoročného Mesiaca fotografie práve kolegom Némethom, je zrejmý. Aj toto médium zachytávajúce zlomok sekundy, výsek reality, má svoj jazyk, ktorý sa v priebehu času, najmä za ostatné polstoročie, vyvíja. To neznamená, že sa treba oddať nostalgickej ilúzii, že staršie je vždy lepšie ako nové, ale ani tej opačnej, takisto skresľujúcej predstave, že nové je vždy novátorské. Nie, ale je poučné sa pri týchto výstavách zameraných na dokument či reportáž pozrieť na ne v časovej osi. Presnejšie, podľa obdobia, v ktorom vznikli.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.