vec: S Midim sa poznáme od škôlky. Vtedy sme ešte neboli intenzívni kamoši. Bývali sme dosť ďaleko od seba, asi tristo metrov. (Smiech.) Skamarátili sme sa až na základnej škole, potom sme spolu chodili aj na gymnázium. Dokonca aj keď sme išli na vysokú, bývali sme spolu na intráku.
Midi: Na základnej sme chodili do folklórneho súboru. Pokiaľ sme nezačali riešiť Trosky, tak sme žili zakopaní v Zlatých Moravciach. V Bratislave sme boli dovtedy možno trikrát.
Vec: Prvotne sme chceli byť dídžeji. To bol náš svet. Midi sledoval rozhlasové relácie, ktoré sa týkali klubovej hudby. Bol tam aj rap, ale vtedy sme počúvali aj veľa tanečnej hudby. Na mixpult mi prispel otec. Zobral si dovolenku a šiel na dvojtýždňovú brigádu do Nemecka. Dal mi dvesto mariek.
Midi: Na gramcoch sme začali trénovať vo Vecovej pivnici. Jeho rodičia tam mali kotolňu s uhlím. Miestnosť sa vypratala a vymaľovala, ale Vec vyhlásil, že tam bude štúdio. Jeho rodičia boli nešťastní, lebo sme na steny nastriekali rôzne graffiti, aby sme mali pocit, že sme v Bronxe. V skutočnosti vedľa boli naskladané periny po babkách. Vec tam trávil hodiny.
Vec: Vtedy sme sa volali Crabb & Sickle Syndicate. V meste fungovala hiphopová skupina Wreckage of Humanity. Tancovali a rapovali, ale chýbali im hudobné podklady. Oslovili nás, prišli k nám do štúdia a spravili sme nejaké tracky. V tom čase som sa rozhodol, že si skúsim napísať vlastné texty. Moja prvá skladba sa volala A čo za to? Úryvok z nej sme neskôr použili na intro na albume Trosiek.
„Vec: Prvotne sme chceli byť dídžeji. To bol náš svet.“
Midi: Cez nejakého dídžeja, ktorý na okrese robil diskotéky, sme si vybavili rozhovor v nitrianskom rádiu. Naša prvá nahrávka vznikla tak, že v rádiu sa pustila cudzia inštrumentálka a chalani, čiže Vec a Milan Kereš z Wreckage, to v rádiu narapovali. Nemohli sa pomýliť, išli naživo. Vtedy sa nedali zohnať inštrumentálky, do ktorých by sa dalo rapovať. Svoje sme si nevedeli vytvoriť, pretože vtedy ešte neboli počítače a na sampler sme nemali peniaze. Našťastie sme mali zopár singlov, na ktorých okrem hotovej pesničky bola aj jej inštrumentálka. Prisvojili sme si ju a použili.
zvuky ulice
Vec: Prvý koncert s Wreckage sme mali v kulturáku v Topoľčiankach. Bola tam dedinská diskotéka, dostali pätnásťminútový priestor na tri-štyri tracky. Pod pódium prišlo dvadsať ľudí, ktorí spravili úplný bordel. Medzitým zanikli Wreckage Of Humanity. Vykašlali sa to, pretože to nikam neviedlo. Nakoniec nám po nich ostal názov. Wreckage, čiže Trosky. Následne nás oslovil David zo Senca, ktorý zohral v slovenskom hip-hope rozhodujúcu úlohu a nebyť jeho, možno by sme ani nevznikli. Že či by sme vedeli dať dohromady náš track na kompiláciu domácich hiphopových skupín. Volala sa Zvuky ulice.
Tono S.: Album Trosiek priniesol niekto z kamošov na kazete a po Zvuku Ulice to bol asi prvý slovenský rap, čo som počúval. Bavilo ma na ňom to rebelstvo a zistenie, že aj keď sa takmer celý venoval vážnym témam, zaobišiel sa bez vulgarizmov. Možno Branči v tom štádiu môjho vývoja prispel k tomu, že som sa ich, až na pár výnimiek, nenaučil používať. (Smiech.)
Vec: Dovtedy som nespravil žiaden track, ale zato som mal dobrú predstavivosť. (Smiech.) Do štúdia som neprišiel ako teľa, vedel som presne, čo treba urobiť. V zošite som mal presne všetko zapísané. Bola to skladba Tozmemi so samplom Mariky Gombitovej. Keď sme ju dali dohromady, bol som úplne nadšený. Splnil sa mi sen.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.