čilský režisér Pablo Larraín natočil film, o ktorom sa dnes veľa hovorí. Priznám sa však, že som už trochu otrávený z tej večne sa opakujúcej témy: hlavný protagonista (najčastejšie spisovateľ) sa konfrontuje s niekým iným, kto je vlastne jeho autorským výtvorom, fiktívnou postavou, čo zásadne vstúpi do reálneho života hlavného protagonistu. Je to niečo na spôsob: vytvor si svojho zloducha, svoju femme fatale alebo svoje alter ego. No napriek obľube niektorých režisérov vystavať dej na tomto vzorci je Larraínov film v čomsi predsa len iný.
literárny útek
Keď sa Larraín rozhodoval spracovať príbeh čilskej ikonickej postavy, básnika Pabla Nerudu, musel od začiatku vedieť, že jeho film nemôže byť biografiou, ktorá zaznamená rok po roku etapy života jedného človeka, takpovediac od kolísky po hrob. Jednak by to bolo pre diváka únavné, jednak by sa film priveľmi rozvetvil a nedržal pokope. A tak Larraín vymyslel niečo lepšie: celkom postačí, ak svojou snímkou zachytí krátky výsek z básnikovho života, rok, nanajvýš dva. Bolo celkom zrejmé, že najviac mu bude vyhovovať taká epizóda, ktorá je zároveň najviac dramatická: básnikovo prenasledovanie a útek do Paríža. V hrubom časovom rámci skrátka rok 1948.
„Neruda nezniesol, aby stál niekto pred ním: jeho miesto nesmel zatieniť ani ten neznámy policajt.“
Režisér v jednom rozhovore povedal: „Verte mi, prečítal som štyri životopisy, prečítal som si jeho autobiografiu. Bola to krásna kniha.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.