minulý týždeň mal u nás premiéru film Posledná rodina, ktorým v hranom filme debutoval mladý poľský režisér Jan P. Matuszyński (ročník 1984). V jeho prípade sa často používa spojenie „nová vychádzajúca hviezda poľského filmu“. Po Wajdovi, Zanussim, Kieślowskom má teda Poľsko ďalšie pozoruhodné talenty. Pripomeňme, že pred dvoma rokmi získal Oscara v kategórii cudzojazyčné filmy Paweł Pawlikowski za film Ida. No a teraz sa tu ukázal ďalší obrovský filmový génius. Jan P. Matuszyński doteraz točil iba dokumenty. A potom objavil ťažkú tému o rodinnom živote maliara Zdzisława Beksińského a filmársky suverénnym spôsobom sa jej zmocnil.
Zdzisław Beksiński zomrel v roku 2005. Zanechal nielen impozantné surrealistické obrazy, ale aj zvukový a filmový archív o živote svojej rodiny. Ktosi napísal, že Beksiński tým, ako dokumentoval život svojej rodiny, predbehol reality show Big Brother. Samozrejme, je to trochu inak, lebo tento záznam robil umelec a robil ho najmä pre seba. No nahrávky aj filmy sa zachovali. Na ich základe napísal Robert Bolesto scenár a Matuszyński ho potom natočil.
Chvíľami presne ani neviete: je to naozaj hraný film alebo dokument? Mieša sa to aj vinou veľmi civilného herectva hlavných predstaviteľov. No divák vie, že síce pozerá film, ktorý verne kopíruje reálny život rodiny Zdzisława Beksińského, ale zároveň je tento hraný film samostatným umeleckým dielom. Je to o živote, bolesti, trápení, tvorbe, láske, nešťastí, chorobe a smrti. Zachytáva banálny rodinný život, nevedú sa tam nijaké veľké reči o umení či tvorbe.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.