vinylový život sa konečne prebudil aj na Slovensku. Na jar vyšiel na LP debutový album Deža Ursinyho a nedávno aj legendárne Korvengencie od Collegium Musicum. Teraz k nim pribudol ďalší dôležitý kus slovenskej rockovej histórie. Je ním vinyl Zelená pošta, pod ktorým je podpísaná dvojica Marián Varga a Pavol Hammel. Keď sme pred niekoľkými rokmi s Jurajom Kušnierikom robili s Mariánom Vargom rozhovor, ktorý sa viazal k odohratiu celého albumu na festivale Konvergencie, dozvedeli sme sa viacero zaujímavých informácií. O tom, ako tento fantastický kus hudby začal vznikať v hlavách Vargu a Peteraja na kúpalisku v Petržalke, o tom ako Marián nakoniec presadil Hammela za speváka všetkých piesní, o Smutnej rannej električke básnika Miroslava Válka, ktorý držal nad Vargom ochrannú ruku, ako aj o pozadí vzniku obalu, ktorého hlavnou hviezdou bol neposlušný kôň.
letný album
Po vydaní výpravných Konvergencií, ktoré z Vargu a Collegium Musicum spravili v tom čase jednu z najväčších hviezd československej popmusic, sa legendárny hudobník, našťastie, nepustil do ďalšieho veľkého celku, ale vrátil sa k obyčajným pesničkám. V zálohe mu ich zostalo pár, ktoré sa nezmestili na debutový album Prúdov Zvonky zvoňte, zvyšok vznikol za dva týždne počas spoločných výletov s textárom Kamilom Peterajom. V rozhovore s .týždňom u neho doma v dedine Čierna Voda, kde býva, Marián Varga spomína, že v tom čase prežíval on a jeho kapela asi najlepšie obdobie celej svojej kariéry, čo sa prejavilo aj na výsledku Zelenej pošty, najslnečnejšieho a najbezstarostnejšieho albumu v jeho bohatej diskografii.
„Zelená pošta je taká moja óda na radosť.“
„Bola to zlatá éra, nielen pre mňa, ale aj pre skupinu. S Kamilom Peterajom sme boli výborní kamaráti a chodili sme sa kúpať na lido v Petržalke, ktorá ešte vtedy bola dedinou. Všade naokolo bola zeleň, nie ako teraz. Vždy večer, keď som sa vrátil domov, zložil som pesničku. Bol som očarený Bratislavou. Zelená pošta je taká moja óda na radosť,“ spomína Marián Varga, ktorý v knihe Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma označil Zelenú poštu za svoj „letný album", pričom predchádzajúce Konvergencie sú podľa neho „zimným“ albumom.
Všetky piesne na Zelenej pošte nakoniec naspieval Pavol Hammel, Vargov bývalý kolega z Prúdov. Dnes sa javí táto voľba ako logická, no vtedy bol medzi vytypovanými vokalistami až na poslednom mieste. Keď všetky snahy o objavenie nového hlasu padli (o spev sa napríklad neúspešne pokúšali aj Kamil Peteraj s Fedorom Frešom), Marián sa obrátil na Hammela, aj keď jeho spoluhráči z Collegium Musicum o tom nechceli ani počuť, pretože vtedy boli s ním na smrť pohádaní. „Podľa mňa ho nechceli preto, lebo na neho žiarlili, že bol slávny. Skúšali sme všetkých možných vrátane Žbirku, ale ja som si nakoniec presadil Hammela. Ale nechcem sa k tomu viac vyjadrovať, pretože, vždy, keď niečo poviem, tak sa niekto urazí,“ vysvetľuje s úsmevom Varga.
Boris NémethCollegium Musicum počas skúšok k albumu, ktorý prvý krát odznel na festivale Konvergencie v roku 2012.
Album nesie názov Marián Varga, Pavol Hammel: Zelená pošta, no pokojne by pod ním mohla byť podpísaná celá skupina Collegium Musicum (Varga, Frešo, Hájek). Na gitare si v niekoľkých piesňach zahral Rasťo Vacho a v dvoch skladbách vystrihol sólo pražský gitarista Radim Hladík. Samo nahrávanie trvalo dva týždne, no podľa Vargu nebolo jednoduché, pretože jednotlivé piesne obsahovali sláčikové a dychové aranžmány, ktoré sa museli nahrávať postupne. Marián Varga, s ktorým sme sa rozprávali krátko pred skúškami na premiérové koncerty Pošty, vyjadril obavu, že niektoré veci z albumu sa naživo zahrať ani nedajú, napríklad sláčiky nahradí na koncertoch syntetizátor (hrať na ňom bude Peter Preložník). „Bojím sa, aby to neznelo ako paródia na originál. Už dávnejšie som zistil, že akustický klavír a synťáky sa k sebe nehodia. Klavír je založený na malých falošnostiach a disharmonických tónoch, naproti tomu synťák je až príliš pekný,“ hovorí hudobník.
válkova električka
Zelenú poštu otvára inštrumentálka Domáca úloha, ktorú napísal ešte ako pätnásťročný v rámci štúdia na bratislavskom konzervatóriu. Na album ju zaradil viac-menej z recesie. Nasleduje nádherná skladba Z ďatelín, ktorá mu zostala ešte z čias Prúdov, a je to na nej cítiť, má taký bezstarostný, sixtiesácky nádych. Po pesničke Tenis prichádza ďalší vrchol v podobe Smutnej rannej električky, ďalšej odloženej piesne zo Zvonkov. Slová k legendárnej pesničke Varga našiel v básnickej zbierke Miroslava Válka Dotyky, ktorý v čase, keď pieseň vznikla, ešte nebol slovenským ministrom kultúry.
„Ja som ho oslovoval pán minister a on mňa pán Varga. Slovo súdruh nepadlo ani raz.“
„Okrem Smutnej rannej električky som zhudobnil aj viac Válkových básní, ale tie piesne sa nezachovali. Asi neboli také dobré. Pieseň Z ďatelín pôvodne vznikla na text Milana Rúfusa, ale potom ju Kamil Peteraj pretextoval. Dokonca chcel pretextovať aj Smutnú rannú električku, ale odmietol som to. Text tej piesne je velmi dôležitý,“ spomína Varga na Válka, ktorý bol úžasný básnik, ale zároveň aj normalizačný komunistický politik.
„Myslím, že treba oddeliť Válka politika od Válka básnika,“ vysvetľuje hudobník, ktorý priznáva, že Válek ako minister kultúry držal nad ním ochrannú ruku, aj keď sa pohyboval na pomedzí oficiálnej a neoficiálnej scény. Dokonca žehlil aj jeho „prúsery“. Keď dostal dištanc, stačil jeden Válkov telefonát. Varga spomína, že mu aj radil, aby radšej pil doma, že po meste chodia reči, že chodil opitý. „Odpovedal som mu, že pijem doma, ale potom idem von,“ smeje sa Varga, ktorý zároveň dodáva, že medzi nimi vládla starosvetská úcta. „Ja som ho oslovoval pán minister a on mňa pán Varga. Slovo súdruh nepadlo ani raz. Bol som za ním, že či môžem zhudobniť jeho báseň a on odpovedal, že mu bude cťou. Ale bol to zvláštny človek, to treba povedať. Myslím, že bol najinteligentnejším politikom medzi komunistami a v prostredí neustálych intríg a komplotov sa vedel dobre pohybovať.“
Album pokračuje Krajinou bielych dievčat, jedinou Hammelovou piesňou na albume, ktorú chcel Varga pôvodne vyhodiť, pretože sa mu nepáčila. Ich spolupráca však svieti na začiatku druhej strany Zelenej pošty. Páví ples napísali spoločne na text Borisa Filana, ktorý sa dostal na Zelenú poštu po tom, čo Peteraj túto pieseň odmietol otextovať. „Vraj on čardáše textovať nebude,“ dodáva Varga s tým, že Peteraj tú skladbu vôbec nepochopil, a tak zavolal Filanovi. Ten sa nakoniec slovami podieľal aj na ďalších dvoch nasledujúcich skladbách Cesty bláznov a Nechtiac, pre ktorú Vargovi poslúžil motív z Händelovho Koncertu č. 5 pre organ a sláčikový orchester. Po prekrásnych Slnečniciach sa album končí viacrozmernou skladbou Pošta, zloženou z viacerých častí vedúcich do finále, na spôsob neskorých albumov od The Beatles, Small Faces alebo The Kinks zo šestdesiatych rokov. Atmosféru Zelenej pošty nádherne dokresľuje obal fotografa a dizajnéra Tibora Borského a režiséra Juraja Jakubiska s biliardovým stolom a koňom v pozadí, s ktorým boli počas fotenia neďaleko závodnej dráhy v Petržalke veľké problémy.
„Predná fotografia je veľká náhoda. Mali sme tam koňa, ktorý nechcel pózovať. Navrhol som, aby ho pustili, on si behal a naraz sa mi objavil v hľadáčiku a ja som to cvakol. Vtedy sa tak fotilo. Fotograf si našiel nejaké vyhovujúce prostredie, zobral hudobníka. Prostredie hralo vždy rovnocennú úlohu, lebo dotvára atmosféru. Dnes môžete nafotiť Mariána Vargu a vsunúť ho v počítači pred newyorské mrakodrapy a nikto si nevšimne, že tam nebol. On a Richard Müller boli jedni z mála hudobníkov, ktorí mali cit pre výtvarné umenie. Vedel som, že keď ich budem fotiť, vždy z toho vyjde niečo zaujímavé. Ostatní sú takí, najmä dievčatá, že chcú vyzerať pekne,“ spomínal pre . týždeň Tibor Borský.
Podľa knihy Collegium Musicum od Mariána Jaslovského kôň najprv zožral pomaranč, ktorý mal byť súčasťou fotky, a potom sa pustil aj do Vargovej hlavy. Ked ju mal v papuli, Varga kričal na Borského, aby fotil, že z toho bude skvelý obal! Štáb nakoniec zachraňoval Mariána, nie obal.
Boris NémethMarián Varga a Pavol Hammel sú podpísaní pod albumom Zelená pošta.
koniec bezstarostnosti
Album Zelená pošta bol jednou z mála „zelených“ vecí, ktoré vytŕčali z vtedajšej normalizacnej šede. Znie, akoby sa ním definitívne skončili bezstarostné šesťdesiate roky, ako pohľadnica zlatých čias, o ktorých sa vedelo, že sa už nevrátia. Možno to bolo aj preto, že Vargu sa normalizácia v tom čase až tak netýkala. „Vtedy sme ešte nepociťovali normalizačné tlaky. Tie prišli o dva roky neskôr. V Česku zakázali nezávislých rockerov an bloc, u nás to bolo miernejšie.“
Zelená pošta odštartovala spoluprácu Varga-Hammel, vďaka ktorej vzniklo neskôr viacero cenených albumov ako Na II. programe sna (1976), Všetko je inak (1989) a Labutie piesne (1993), no dvojici sa nikdy nepodarilo dosiahnuť vzácnu celistvosť Zelenej pošty, ktorá dodnes znie, akoby išlo o klasický konceptuálny album. Pritom v čase vzniku mal Varga iba 25 rokov. Zelená pošta znie ako starší brat Zvonkov. Je zrelšia, vyváženejšia a zvukovo nápaditejšia ako skvelý debut Prúdov, ktorý sa aj dnes javí ako kolekcia pesničiek. Paradoxne, s výnimkou Smutnej rannej električky, ktorá je pevnou súčasťou repertoáru comebackových Prúdov a inštrumentálnej verzie piesní Z ďatelín a Nechtiac, ani jedna zo zostávajúcich skladieb neodznela naživo. A tak mala na festivale Konvergencie 2012 po štyridsiatich rokoch od vzniku Zelená pošta živú premiéru. Tento týždeň po dlhých rokoch vyšli konečne na vinyle v Opuse v kooperácii s Pavian Records.