ako si sa vlastne dostal k hudbe?
Keď som prišiel na gymnázium, poznal som maximálne tak Katapult. Kamoši mi ukázali nejaké punkové kapely, a tak som sa v tom začal trochu orientovať. Potom sme išli na akciu Valná hromada, kde hrali rôzne undergroundové mená ako Třírychlostní Pepíček, Oldřich Janota, Ješte jsme se nedohodli a Vašek Koubek. Úplne ma to nadchlo. Bolo to surové, úprimné a tiež bolo vidieť, že niektorí nevedia príliš hrať, takže nádej tu bola.
a ty si už vedel?
Vôbec. Ešte väčším nakopávacím momentom bol koncert Pražského výběru v Kyjove. Pred nimi hrali Synkopy 61. Sedeli sme na slnku a pomaly sme už pospávali. Potom na pódium vybehol Pražský výběr. Kocáb bol predtým niekde na Západe, doniesol platne, ktoré v tom čase leteli a Výběr začal kopírovať novovlnové skupiny ako Devo. Na koncerte sme stáli na lavičkách, bolo to neuveriteľne strhujúce. Vo vlaku po koncerte sme sa dohodli, že sa na druhý deň stretneme v klube a založíme kapelu. Na druhý deň sme celé odpoludnie strávili vymýšľaním názvu. Tak vzniklo Slepé střevo. Kamarát Martin Knor mal vtedy kapelu Koroze a nemali kde skúšať. Spravil som s ním dohodu, že ich nechám skúšať u rodičov v záhradnej chatke.
čo na to hovorili rodičia?
Často na to spomínali, ako pili vonku kávu, a počuli len veľký bubon! (Smiech.) Mali sme sa takú dohodu, že tam môžu skúšať, ale že my môžeme používať ich nástroje. Zohnať ich bolo za komunistov veľký problém. Mali sme prvú skúšku a prvou podmienkou členstva v kapele bolo nevedieť hrať na žiadnom nástroji. Niektorí sa neskôr priznali, že to už trochu skúšali. Každý si vybral nástroj. Ja som prišiel posledný a zostala mi gitara. Nikdy predtým som ju nedržal v ruke. Dva roky som sa odmietal naučiť akýkoľvek akord, dokonca som odmietal vedieť, aké má gitara struny.
už vtedy si začal písať texty?
Jasné. Ako dieťa som bol veľký samotár. Veľa som čítal, viedli ma k tomu rodičia a strýc, ktorý mal veľkú knižnicu, kde som trávil veľa času. Do toho prišiel punk a nová vlna, takže to do seba pekne zapadalo. Celý život som sa pozeral v telke na komunistické kapely a zrazu vidíš Pražský výběr, ktorý v tom čase bol úplne iný. Ale mám rád len ich prvú dosku, tá druhá už mi príde taká metalová. Prestalo ma to zaujímať.
„Do pätnástich som bol úplný idiot a chodil som na všetky ruské filmy. “
to si už ako tínedžer vedel, že komunisti sú svine?
Do pätnástich som to nevedel, potom už áno.
ako si sa k tomu dopracoval?
Do pätnástich som bol úplný idiot a chodil som na všetky ruské filmy. Bolo mi divné, že som v kine sedel sám s tromi dôchodcami. Potom rodičia odišli niekam na víkend a ja som v ich sekretári objavil dva staré ohmatané Playboye a staré noviny z roku 1968. Bol som z nich úplne hotový, rodičom som okamžite vytkol, prečo mi to nepovedali. Extrém vystriedal extrém, zrazu som chodil do inej partie a čítal samizdatové knihy. Chodili sme na bicykloch po dedinských knižniciach, kde sme našli napríklad zakázaného Škvoreckého, ktorého tam zabudli vyhodiť. Bez hanby sme ho ukradli. A potom sme povedali, že sme knihu stratili, zaplatili pokutu 30 korún a kniha kolovala v undergrounde.
mňága vznikla krížením viacerých skupín z Valmezu.
Vo Valašskom Meziříči bolo v tom čase veľmi veľa skupín. Valmez bolo kultúrne mesto asi preto, že tu bol M Klub, kde boli koncerty a každý pondelok sa tam premietali filmy. Po Slepom střeve sme mali skupinu Happyend. Bola to taká androšská depka na spôsob Joy Division. V tom čase sme hrávali nepovolené koncerty po chalupách a záhradách.
nikdy ste nerobili prehrávky?
Nikdy v živote. Povedali sme si, že sa s komoušami nebudeme baviť, ani sme od nich nechceli žiadne peniaze. Mimochodom, prvý honorár sme dostali v novembri 1989 počas revolúcie v Olomouci na Palackého univerzite. Hrali sme v preplnenej obrovskej hale s Hutkom a Kubišovou a dostali sme tritisíc korún. Obrovské peniaze! Sedeli sme v šatni a kričali Viva La Revolution! (Smiech.)
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.