sú dva druhy historických kníh. Alebo je ich aj viac, ale tie dva sú neprehliadnuteľné. Jedny sa týkajú veľkých dejinných udalostí, o ktorých chce verejnosť vedieť čo najviac. A chce o nich vedieť veľa preto, lebo je presvedčená, že neraz kruté veľkopríbehy by nám mohli pomôcť pripraviť sa na to, čo ešte len prichádza.

Druhý typ historických kníh naopak opisuje čosi veľmi marginálne, azda aj nepodstatné a dnes už takmer nepoužiteľné. To sú knihy, o ktorých si iba hrubý ignorant trúfne povedať, že na ich publikovanie bolo škoda míňať papier. Chápem, sú to knihy, ktoré nebudú mať veľa čitateľov. Ale čo na tom? Svoje publikum si nájdu.

No a presne takou knihou je odborná práca českej kultúrnej antropologičky a historičky Radky Těšínskej Lomičkovej Mluvit mlčky s podtitulom Znaková řeč ve středověkých klášterech. Koho by už len dnes zaujímalo, ako sa kedysi dorozumievali mnísi, keď práve nemohli hovoriť? Iste, určitá exotika v tom pre laika bude, ale nie až taká, aby pre to čítal knihu, ktorá obsahuje 786 poznámok pod čiarou.