Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dramma per musica

.andrej Šuba .kultúra .esej

Začiatkom marca uvedie Slovenské národné divadlo premiéru opery Antonia Vivaldiho Arsilda, kráľovná pontská. Ide o jednu zo zriedkavých možností vypočuť si na Slovensku barokovú operu, ktorá už niekoľko dekád zažíva v Európe svoju renesanciu.

Dramma per musica ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK Vo Vivaldiho Arsilde, kde všetci niečo predstierajú, hovorí princezná Lisea, že pravda a lož majú niekedy rovnakú farbu.

produkcia Arsildy vzniká v medzinárodnej koprodukcii a na svojich webových stránkach ju už dávnejšie avizujú Grand Théâtre de Luxembourg, Opéra Royal de Versailles, Opéra de Lille a Théâtre de Caen. V Slovenskom národnom divadle bude Vivaldiho „dramma per musica“ z roku 1716 prvou príležitosťou zažiť inscenáciu barokovej opery so súborom hrajúcim na dobových nástrojoch (Václav Luks a Collegium 1704).

Inscenačná tradícia talianskej vážnej opery (opera seria) je na prvej slovenskej scéne skromná. V roku 1969 SND uviedlo Händlovho Xerxa v réžii Júliusa Gyermeka. Na Monteverdiho Korunováciu Poppey (réžia Milan Sládek, scéna Albín Brunovský) bolo treba čakať dvadsať rokov. Nasledovala Händlova Alcina (2004, réžia a scéna Zuzana Gilhuus) s vynikajúcou Adrianou Kučerovou v úlohe čarodejnice Morgany.

Tu sa dejiny barokovej opery v Opere SND donedávna končili. „Baroková opera má pre dnešné publikum neobvyklú formu, ktorú môžeme pociťovať ako štylizovanú. Ale aj v tomto žánri dokážeme nájsť zobrazenie konania a prežívania ľudí, ktoré nezriedka pôsobí charakterovo pravdivejšie než v mnohých romantických operách. V Arsilde, kde všetci niečo predstierajú, sa napríklad objaví replika, v ktorej princezná Lisea hovorí: ‚Pravda a lož majú niekedy rovnakú farbu.‘ Vo Vivaldiho diele sú odkazy na pravdu, lož a ich relativitu identické s otázkami, ktoré si kladieme aj dnes. Slovom roka 2016 sa podľa Oxfordských slovníkov stalo ‚post-truth‘. Aj dnes sa lož začína hrať na pravdu a akoby to nikomu ani príliš nevadilo,“ myslí si v Česku i v zahraničí oceňovaný operný režisér David Radok, ktorý si vetu o nebezpečnej blízkosti pravdy a lži vzal za východisko svojej režijnej koncepcie.

opera v službách moci

Každé dejiny hudby obsahujú príbeh spolku intelektuálov, ktorí sa na sklonku 16. storočia stretávali vo Florencii. Vincenzo Galilei, otec slávneho astronóma, je autorom spisu Dialogo della musica antica e della moderna (1585). Text bol kritikou kontrapunktu, umenia spájať melodické hlasy do komplexných a sofistikovaných celkov. Kontrapunkt však podľa Florentskej cameraty viedol k nezrozumiteľnosti a zanedbávaniu textu. Pri snahe vzkriesiť persuazívnosť a étos gréckej drámy, o ktorých písali antickí filozofi, sa Florenťanom podarilo niečo nové: vznikla opera.

Prvou zachovanou operou je Euridice od Jacopa Periho. Florentský dvoran sa podľa vlastných slov snažil vytvoriť niečo, čo by „prekonávalo obyčajnú reč, no bolo súčasne vzdialené melódii“. Prvé talianske opery stelesňovali presvedčenie svojich tvorcov o slove, ktoré malo vládnuť, nie slúžiť hudbe. Aj preto dnešnému poslucháčovi pripomínajú skôr recitatívy. Snahy o analogickú symbiózu textu a hudby sa v dejinách objavili ešte niekoľkokrát: v 18. storočí v „reformných operách“ Christopha Willibalda Glucka, o storočie neskôr v hudbe Richarda Wagnera.

Keď v roku 1607 zaznel na dvore Gonzagovcov v Mantove Orfeo Claudia Monteverdiho, nový hudobný druh získal prvé dielo génia. Baroková opera, ktorá sa rýchlo rozšírila po Taliansku i Európe, bola na začiatku svojej cesty exkluzívnym dvorským umením určeným pre znalcov s vycibreným vkusom, najmä v oblasti literatúry. Bola však súčasne symbolom moci a jej mytologické a historické námety predstavovali apoteózu spoločenskej hierarchie a idealizovanú alegóriu sveta, v ktorom žili jej objednávatelia. Známy hudobný historik Manfred Bukofzer v diele Hudba v období baroka z roku 1947 zmieňuje odvrátenú tvár tohto sveta: keď chcel Vojvoda z Brunswicku uviesť nemeckú verziu Rinucciniho libreta Dafné s hudbou Heinricha Schütza, predával v krajine sužovanej tridsaťročnou vojnou pre prestíž plynúcu z možnosti zorganizovať opernú produkciu svojich poddaných ako vojakov do cudzích služieb.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite