v Národnom archíve ČR v Prahe majú uskladnených niekoľko zožltnutých krabíc s temným obsahom, ktorý spája jeden dátum a jedno miesto – 10. marec 1948, Černínsky palác. V starých obálkach z mastného papiera ležia dokrčené krabičky od cigariet Camel, použitá vreckovka a množstvo piluliek a ampuliek. Vo väčšej obálke, lajdácky prekrytej priesvitnou červenou fóliou, je parapetná doska, pílkou vyrezaná z okna. Pod fóliou sú dve tmavé škvrny na bielom nátere. Sú to ľudské výkaly, ktoré prerazili cez ružové pyžamo. Aj to je v krabici. Patria Jánu Masarykovi, československému ministrovi zahraničia, ktorého v to studené marcové ráno našli mŕtveho na nádvorí paláca, pod otvoreným oknom kúpeľne vlastného bytu.
páchateľ neznámy
Jeho záhadná smrť len niekoľko týždňov po komunistickom februárovom prevrate (ktorý s jeho rozhodnutiami pred, počas a po týchto udalostiach úzko súvisí), je najvýpovednejšou kapitolou zo života syna prvého československého prezidenta. Prečo? Lebo najlepšie vykresľuje jeho charakter, ktorý sa vtedy dostal pod silný tlak. Jan Masaryk, už zocelený tragickou mníchovskou zradou, ako aj vojnovým zápasom o záchranu predmníchovskej republiky, lavíruje tentoraz medzi lojalitou k vlasti, k prezidentovi Benešovi (na smrteľnej posteli dal „tatovi‟ sľub, že bude vždy stáť pri ňom) a medzi nastupujúcou komunistickou mašinériou, ktorá valcuje všetko demokratické, čo je mu sväté.
Sám dušou ľavičiar má vo svojom mene značku nadpolitickej legendy. V oslobodenom Československu nemá nik silnejšiu morálnu autoritu. Štve ho, ako ho Stalin vypoklonkoval s Marshallovým plánom, ku ktorému sa Československo v roku 1947 chcelo pridať. Cíti sa ako otrok, ale zmieri sa s tým, že Sovieti v tejto zóne hrajú prvé husle. Politické špičky v Národnom fronte ho najprv ignorujú, no keď nekomunistickí členovia československej vlády predložia chorľavému Benešovi demisiu, prizvú aj jeho. Ignoruje ich, a tak zostáva jediným demokratom v „obrodenej” komunistickej vláde, ktorú zlomený Beneš vo februári 1948 v rozpore s ústavou odobrí. Masaryk sa rozchádza aj s ním, hoci sa bojí, aby sa nestal Gottwaldovým Háchom.
Zase ho raz volajú do emigrácie. Nazlostí ho, keď červený minister propagandy Kopecký označí februárový prevrat za zavŕšenie diela jeho otca. Deň pred smrťou dlho rozjíma nad otcovým hrobom v Lánoch. Potom urobí zásadné rozhodnutie. Netušíme aké. Potom náhla smrť. V archívnom spise sú uložené čiernobiele fotografie odfotené policajným vyšetrovateľom v to osudné ráno. Vidíme na nich prázdnu posteľ v ministrovom byte. Okolo je staromládenecký neporiadok, nedopité fľaše. Na posteli rozčítaný Švejk od Haška, Biblia a okuliare. Vo vedľajšej kúpeľni to vyzerá ako po zápase. Na zemi vankúše a pilulky. Na dláždenom nádvorí leží takmer nahé telo v pyžame s odhaleným „pivným” bruchom. Záber na bosé nohy odhaľuje rozmliaždené päty a členky. Je tam málo krvi. Jeho telo neleží rovno pod oknom, ale akosi mimo. Je zrejmé, že musel vyskočiť odzadu, ale to samovrahovia nerobia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.