koncom júla 1980 stáli Bernard Sumner, Peter Hook a Stephen Morris opäť na pódiu. V manchesterskom Beach Clube predskakovali A Certain Ratio a na plagáte stálo len The No-names. Sumner ich uviedol: „The Names nedorazili, tak hráme namiesto nich. Sme poslední preživší členovia Crawling Chaos.“ Nebola to náhodná absurdita: Crawling Chaos bola kapela z rovnakého severoanglického postpunkového okruhu, takže vtip mal aj hudobnú adresu. Publikum netušilo, či počúva nové skladby alebo pozmenené Joy Division; nevedeli ani, kto bude spievať. Pod starým menom pokračovať nemohli: Joy Division si ešte pred Curtisovou smrťou sľúbili, že ak niekto odíde, meno skončí s ním.

Potrebovali nové meno – čo najneutrálnejšie. V krčme preto padli Black September, Mau Mau aj Khmer Rouge. Rob Gretton mal zvláštny talent hľadať neutralitu tam, kde ju nikto iný nevidel. Morris si zo žartu zapisoval The Witchdoctors of Zimbabwe a The Sunshine Valley Dance Band, Tonymu Wilsonovi sa páčilo Stevie and the JDs. Z The New Order of the Kampuchean Front nakoniec zostalo New Order. Kapela mala meno. Stále však nevedela, čo bude hrať a kto bude spievať.

Čoskoro pribudla Gillian Gilbert. Dve posledné skladby napísané ešte s Curtisom, Ceremony a In a Lonely Place, si ponechali ako prvý bod opory. Osem piesní na debutovom albume Movement však vzniklo až po jeho smrti; Dreams Never End a Truth už v lete 1980. New Order teda nezačínali doťahovaním poslednej kapitoly Joy Division. Skúšali, čo ešte unesie spôsob spoločnej práce, ktorý poznali, keď už v strede kapely nebol človek, okolo ktorého sa všetko sústreďovalo.

Výrečný je aj obal. Peter Saville s Grafica Industria vyšli z grafiky talianskeho futuristu Fortunata Depera. Pohyb, rýchlosť a dynamika sa k Movement hodili až príliš dobre. Saville chcel Depera pôvodne na obale uviesť, Rob Gretton ho však požiadal, aby meno odstránil. Taliansky futurizmus mal totiž aj nepríjemné politické dedičstvo: jeho zakladateľ Filippo Tommaso Marinetti sa spojil s Mussolinim a viacerí futuristi neskôr spolupracovali s fašistickým režimom. Po sporoch, ktoré už vyvolávali názvy Joy Division a New Order, Gretton o ďalšiu podobnú asociáciu nestál. Aj vizuál novej kapely sa teda snažil vykročiť dopredu a pritom sa ešte musel obzerať cez plece.

kto bude spievať

Prvý hlas na Movement nepatrí Bernardovi Sumnerovi, ale Peterovi Hookovi. Dreams Never End preto otvára album lepšie než akákoľvek dodatočná poučka o „prechodovej platni“. Sumner síce napokon spieva šesť z ôsmich skladieb, Hook dve a v Doubts Even Here sa ozve aj hovorený hlas Gillian Gilbert, no nič z toho ešte nepôsobí ako hotová hierarchia. Morris spomínal, že Rob Gretton chvíľu uvažoval aj o ňom ako o spievajúcom bubeníkovi. Sumner v máji 1981 pre Melody Maker priznal, že problémom nebolo iba spievať, ale zároveň spievať a hrať. „Gillian nám veľmi pomohla; bez nej by veľa vecí nebolo možné.“ Hlas jednoducho nemal majiteľa.