Ďakujeme Katke, že nezostala ticho

„ďakujeme Katke, že nezostala ticho.“ Tieto slová zazneli z úst asistentky réžie Jany Bučko Kovalčíkovej ešte pred premietaním dokumentárneho filmu V šere sa stráca cit pre farby v bratislavskom Kine Lumière. Hľadisko bolo zaplnené do posledného miesta. Vo vzduchu bolo cítiť očakávanie. Film otváral tému, o ktorej nie je jednoduché hovoriť, nieto ešte verejne. V hľadisku isto sedeli aj diváčky a diváci, ktorých sa bytostne dotýka. 

Tridsaťminútový dokument režisérky Leny Kušnierikovej otvára príbeh, ktorý sa začal pred viac ako dvadsiatimi rokmi v detskom letnom tábore Chachaland. Katka mala trinásť rokov, keď ju začal sexuálne zneužívať štyridsaťročný vedúci tábora. Skúsenosť, ktorá zásadne poznačila jej detstvo a dospievanie, si niesla aj do dospelosti. Nasledovali roky terapie, vyrovnávania sa s posttraumatickou stresovou poruchou.

príbeh, ktorý sa začal esejou

Prvým impulzom pre vznik filmu bola Katkina esej Tento text nie je o otužovaní, ktorú v roku 2019 uverejnila na online platforme Náš Kurník. Režisérku Lenu Kušnierikovú zaujala presnosť Katkinho písania aj spôsob, akým dokázala pomenovať vlastnú skúsenosť. Keď ju neskôr videla v rozhovore so Zuzanou Kovačič Hanzelovou, rozhodla sa ju osloviť. „Príbeh, ktorý opisovala, mi pripadal ako z učebnice alebo románu. Mala som pocit, že je v ňom, žiaľ, prítomné takmer všetko a že o tejto téme nevyhnutne potrebujeme hovoriť,“ vysvetľuje režisérka. Sama je matkou dvoch detí, a aj preto vnímala potrebu sprostredkovať Katkin príbeh nielen ako profesionálnu výzvu, ale aj ako osobnú naliehavosť. 

PRESSFOTO SUPER FILM

Film vznikal viac ako šesť rokov. Pôvodne mal mať podobu dokumentárnej detektívky, postupne sa však menil na intímny portrét ženy, ktorá sa pokúša vyrovnať s minulosťou a zároveň žiť svoj súčasný život.

neschopnosť povedať nie

Ešte pred premietaním filmu som si prečítala Katkinu esej. Rezonujú vo mne jej slová o tom, ako si na mnohé udalosti z detstva a dospievania nedokáže spomenúť. Ako si nepamätá, ako je možné, že „prišiel ku mne domov, keď som bola sama, a chcel, aby som ho pobozkala. Neviem, čo som vtedy cítila, ale viem, že napriek vnútornému odporu, ktorý som nevedela v tom čase správne vyhodnotiť, som poslúchala a nechcela som ho odmietnuť. Pamätám si, ako ma kritizoval, keď som to nerobila s nasadením, a ako ma chválil, keď som sa mu snažila vyhovieť“.