štyri roky po smrti Jozefa Kronera pripravila redakcia popredného slovenského denníka anketu pod názvom: Ktorých slovenských hercov považujete za najlepších? Z deväťdesiatich ôsmich mien dostal najviac hlasov – 44,6 percent – práve Jozef Kroner. Rovnaký názor mali aj odborníci. Na základe hlasovania slovenských filmových novinárov v Ankete 2000 bol vyhlásený za slovenského herca 20. storočia.

Narodil sa 20. marca 1924 v kysuckom Staškove neďaleko Čadce, v malom staničnom domčeku. Ten dnes slúži ako jeho malé múzeum. Prišiel na svet do mnohopočetnej rodiny železničiara ako v poradí siedme dieťa, narodil sa po šiestich starších sestrách. Celkovo rodina pozostávala až z dvanástich detí. Otec bol vášnivý divadelný ochotnícky režisér, a tak sa deti už od malička stretávali s divadlom.

Základné školy vychodil v Staškove a Trenčíne, vyučil sa za čalúnnika a lakýrnika, absolvoval kresliarsky kurz. V roku 1944 bol nasadený na nútené práce v Nemecku. Po vojne začínal ako robotník, neskôr ako vedúci dielne v Považských strojárňach v Považskej Bystrici. Dôležité pre naše rozprávania (a jeho život) bolo, že sa popri práci venoval ochotníckemu divadlu. Divadelný krúžok Považských strojární, ktorého bol členom, bol pomerne vážne ochotnícke teleso. Dôkazom toho je aj prvé miesto v kategórii ochotníckych súborov na 23. celoslovenských divadelných závodoch v Martine v júni 1948. Keď uspeli aj na ďalších súťažiach, nadaného ochotníka si všimli v martinskom komornom divadle a už v auguste 1948 ho angažovali do profesionálneho divadelného súboru.

Jednou z prvých rolí, ktoré Kroner v Martine dostal, bola v hre Jozefa Hollého Kubo. A tak, ako bolo pre Paľa Bielika (venovali sme mu jedno z predchádzajúcich rozprávaní) osudovým stretnutie s Jánošíkom, pre Kronera to bol Kubo. Pritom Hollého hra bola dosť jednoduchým rozprávaním o úsilí oženiť bohatého, ale prostého „kuba“ s krásnou Aničkou, a tak spojiť dva majetky. Na inscenovanie poslúžila hlavne „chudobnejším“ ochotníkom. Nebolo ani veľa mládencov ochotných hrať takúto úlohu a urobiť si tým v dedine posmech. Profesionálne súbory hru obchádzali. Až v martinskom divadle si na ňu spomenuli. Trochu ju však upravili. Réžie sa ujal autorov syn Martin Hollý, dramatikova dcéra Elena, vydatá Holéczyová, sa zase postarala o „ofolklórnenie“ celého predstavenia. Doplnili dialógy, posilnili Kubovu pozíciu.

Z Kuba sa cez noc stala najľudovejšie zábava. Stále s nami prebýva, nie však zásluhou textu, lež hereckej telesnosti Jozefa Kronera. Kubo sa jedným dychom spomína s jeho predstaviteľom. Keď sa povie Kubo, okamžite sa ľuďom vyjaví Jozef Kroner a jeho chvastúnsky výrok: „Anča, ja mám nožík!“ Kroner „naštepil“ Kuba do nášho divadelníctva. Hral ho 132-krát, žiadna iná inscenácia, pred Kubom ani po ňom, nedosiahla také množstvo repríz. Túto „znárodnenú“ veselohru hrali potom ešte viaceré divadlá, všetky na „kronerovský“ spôsob.

Kubo sa dostal aj do televízie. Najskôr ho v roku 1959 naštudoval Martin Hollý, aby ho v roku 1965 folklórne vyšperkoval a „sľukársky“ natočil Martin Ťapák. Bola to práve táto inscenácia, ktorá definitívne – celoslovensky – spojila Jozefa Kronera s Kubom. A pre Kronera sa stal Kubo zakladateľom celého radu príbuzných postáv.

V martinskom divadle (najprv premenovanom na Divadlo Slovenského národného povstania a trochu neskôr na Armádne divadlo) stvárnil Kroner počas osemročného pôsobenia štyridsať postáv – postáv komických, tragických aj tragikomických. Väčšinou to boli postavy, ktoré boli staršie (niekedy dokonca výrazne staršie), ako bol sám herec. Hral mužov a starcov väčšinou s bradou, raz mužnou, inokedy mužíckou. Z nich asi jeho najväčšou úlohou bol profesor Poležajev v rovnomennej hre sovietskeho autora Leonida Rachmanova. Rola v tejto dráme bola akýmsi protikladom k veselohernému Kubovi, obidve tak vymedzujú hranice Kronerovho herectva.