česká filharmónia je tradičným hosťom festivalu a porovnanie s naším prvým orchestrom vždy budí pozornosť. Zvlášť keď so sebou prinesie dve mená z „áčkového“ zoznamu.

Gil Shaham má Husľový koncert č. 2 z pera Sergeja Prokofieva vžitý v krvi. Jeho nahrávka z roku 1996, na relatívnom začiatku kariéry, je dnes prakticky referenčná a aj po troch dekádach priniesol do Bratislavy čerstvé a oduševnené poňatie. Je to dielo žiarivo ukazujúce skladateľov odkaz – pre konzervatívcov bol príliš moderný, pre modernistov príliš konzervatívny. Ostro atonálne prvky skombinoval s rýdzo mozartovskou štruktúrou, výsledkom je originálny mix.

Ten sa týka aj melodických nápadov. Prvá téma evokuje typicky ruskú harmonickú škálu, druhá ukazuje jeho parížske inšpirácie. Koncert nestojí na bravúrnych kadenciách ani dych berúcej virtuozite. Vyžaduje si kontinuálne hranie bez možnosti oddychu, berúc do úvahy Prokofievov náročný hudobný jazyk. Komplikované rytmy ani špecifický štýl nerobili Shahamovi najmenší problém. Krásnu prostrednú vetu vybudoval od takmer nepočuteľného pianissima, jeho práca s dynamikou bola precízna, zurvalý finiš ohromujúci.

Ansámbel viedla Elim Chan – jedna z najvyhľadávanejších dirigentiek súčasnosti, ktorá čoskoro začne svoju štáciu na čele San Francisco Symphony. Predohru Bohuslava Martinů v úvode večera viedla v živom, bujarom prednese.

Celý program stál na dvojiciach českých a ruských skladateľov. Druhú časť tak otvorila Suita A dur („americká“) od Antonína Dvořáka. V praxi ide o dvadsať minút hravej melanchólie s typicky slovanskými melódiami nesúcimi znaky jeho postupného amerikanizmu. Chan dokázala skladbu udržať na nohách aj napriek menším problémom v súhre prvých huslí. Česká filharmónia má jednoducho v tejto tvorbe nepopierateľnú expertízu a počuť jej vrelý zvuk naprieč telesom je v našich končinách špeciálne.

Povesť jedného z najlepších orchestrov v Európe plne potvrdila v ďalšej suite, zo Stravinského Vtáka Ohniváka. Dynamickou škálou od tých najjemnejších tónov vrelých sláčikov až po zimomriavky vyvolávajúce fortissimo dirigentka postupne kreovala toto rytmicky záludné dielo. Bol to takmer dokonalý výkon ukazujúci devízy všetkých nástrojových sekcií. Drevené dychy pražského ansámblu sú svojou precíznosťou, súhrou a prominentnosťou v zvukovej textúre legendárne už desaťročia. Na slovenské pomery až utopicky čisté lesné rohy a trúbky zas priniesli gradáciu v najväčších momentoch. Záverečné fanfáry pôsobili katarzne najmä vďaka skvelému vrstveniu dynamiky, ktoré im predchádzalo.

Proste iný svet. Príchod „väčšieho filharmonického brata“ na Bratislavské hudobné slávnosti je zákonite udalosťou a inak by som to ani nechcel.