recenzia košickej Krútňavy bola prvým textom, ktorý som na stránkach tohto týždenníka publikoval. Pamätám si slovné spojenie „pozoruhodne moderné dielo“ aj chvály spojené s režijným poňatím Very Nemirovej. Po niekoľkých mesiacoch ostávajú čerstvo v hlave. Preto ma mrzí, že bratislavské publikum malo počas hosťovania súboru zážitok pre (hlavne) objektívne príčiny o niečo chudobnejší.

Prvá z dvoch opier Eugena Suchoňa (Svätopluka má SND v repertoári) sa často spája s aurou národného gýča. Právom alebo neprávom? To je na diskusiu, no je nepochybne ťažké vymaniť sa z neho. Dva zo šiestich obrazov reprodukujú tradičnú ľudovú veselicu a aj tie zvyšné nápadne evokujú reálie Tajovského či Timravy. Hoci predloha, novela Mila Urbana Za vyšným mlynom, vznikla o dve generácie neskôr, na hlavu ich neotáča.

Práve preto je Nemirovej koncepcia svieža. Nezahadzuje folklór ani atmosféru slovenskej dediny do koša, skôr ju zbavuje tradičných asociácií a upriamuje pozornosť na príbehovú líniu. Ondrej, milujúci Katrenu a plný závisti voči jej láske k Janovi, svojho soka zastrelí. Ožení sa s ňou, získa život, ktorý vždy chcel, zožiera ho však svedomie a pokoj dosahuje až priznaním. Inscenácia točí dianie okolo veľkého víru, slúžiaceho ako ústredný bod každého jedného dejového posunu, vždy v mierne pozmenenom význame.

Tu prechod do nového prostredia naráža na svoj prvý problém. Scénická podoba bola koncipovaná pre menšie, útulnejšie dosky historickej budovy košického divadla. Parametre, pozičné vzťahy medzi jednotlivými rekvizitami, spevákmi a najmä zborom – v pôvodnom uvedení vycibrené do posledného detailu – fungujú rozpačito. Na širokom bratislavskom javisku už ústredná zložka scény nepôsobí tak dominantne. Priestor je omnoho otvorenejší. Stráca sa tak intímny charakter komornejších výjavov i energický efekt veľkých ansámblov.

To, samozrejme, nekladiem za vinu režijnému tímu, ide jednoducho o prirodzený dôsledok presunu do diametrálne odlišných podmienok. 

Utrpela aj hudobná stránka. Zvuková kompaktnosť bola na východe jednou z najväčších devíz interpretácie, v akusticky nevyhovujúcej sále Slovenského národného divadla sa stratila. Orchester podal technicky solídny výkon a naštudovanie dirigenta Petra Valentoviča so cťou prežilo. Je však zrejmé, že s väčším množstvom času a skúšok by sa so špecifikami vyrovnal lepšie. Vo viacerých momentoch spevákov prehlušoval, najviac utrpela uspávanka štvrtého obrazu.