NIDO 1 – 2

Po chodníku kráčajú chodci, rytmicky sa pohybujú bežci, prechádzajú cyklisti. Na ulici sa sunú autá a autobusy. Autá môžu zastať na výbežku rovno pred dverami výstavy. Za križovatkou možno pokračovať na Tomášikovu, odbočiť doprava alebo doľava na Rožňavskú.

Budova na rohu Trnavskej a Rožňavskej je polkruhová, kruh je v podstate špeciálna forma elipsy. Vedľa je na prízemí Café  Nido. Milá čašníčka, čakajúca na otvorenie kaviarne, mi vysvetľuje, že ten polkruhový dom je súčasťou NIDO 1 – 2, von smeruje do Trnavskej, dnu na trávnik s detskou preliezačkou, k obytným budovám. Dole je v malej pasáži na betónovom stĺpe nápis čiernou fixkou:

TOTO DIELO NIDO 1 – 2 BOLO

NAVRHNUTÉ A ZHOTOVENÉ

S LÁSKOU K BRATISLAVE

A VĎAKA VÝNIMOČNÉMU 

POROZUMENIU TÍMU

ODBORNÍKOV V ROKOCH

         2014 – 2022

        TÍM TVORILI:

ĽUBA BENČUROVÁ – INVESTOR

KAROL PUHOVIČ – TDI

LIBOR ZEMAN – STAVITEĽ

SLAVO ŽILECKÝ – MANAŽÉR STAVBY

MICHAL KRPALA – STAVBYVEDÚCI

ANDREA JAUROVÁ – PROJEKTANT

PETER STICZAY-GROMSKI – AUTOR

TOMÁŠ DIDOA – ROBOTNÍK

Medzi slovami sa namiesto diakritických znamienok opakujú značky ako na kôre stromov,  vyznačujúce smer cestičiek a chodníčkov. Dole tancujú na nôžkach dve straky či kavky, možno je to variácia na Nietzscheho kóan zo Zarathustru: Búrku prinášajú najnečujnejšie slová. Myšlienky, prichádzajúce na holubičích nôžkach, smerujú svet. 

Už dávno som nevidel, že by sa niekto prihlásil k svojej stavbe s láskou k Bratislave, menovite, ručne, demokraticky od investora po robotníka.

café Nido

Letné augustové popoludnie. Sedíme v Café Nido: Jana Geržová, Zorka Bútorová, Martin Bútora, Marta Šimečková, Martin M. Šimečka, Daniel Fischer. Vidíme priestor Retrospektívy prvý raz. Inštalácia výstavy nie je ani v polovici, ešte stále to vyzerá viac ako obchodný než výstavný priestor. No teším sa, lebo Danielov koncept, rozvrh, plán a návrh, ako som si ho predstavoval, je zrejmý. Daniel je dôkladný, urobil si model, podľa ktorého postupuje. Tak ako pri maľbe, kde je malý model súčasťou veľkého obrazu, je aj v tomto prípade model súčasťou výstavy. Výstavy ako obrazu:

MATÚŠ ZAJACModel výstavy

To, čo je zrejmé: výstava sa bude od stredu lúčovite vetviť k začiatku a koncu. Na začiatku bude Pocta otcovi z roku 1974, na konci Retrospektíva 20. storočia s deportáciami slovenských Židov, odvrátená z výstavy, obrátená von do ulice. 

V strede bude Objatie, prekračujúce výstavu do ulice. Fotografia vypovedá o vzťahu toho, čo je dnu a čo von. Samotný obraz smeruje dnu, ku vzťahu matky so synom, dnu smerom k ostatným vystavovaným obrazom a von z výstavy do ulice.

Matúš ZajacObjatie, 2018 – 2019, 270 x 200 cm.

Matúš ZajacDaniel Fischer

Hádam dva roky sme sa bavili, že Daniel by mal mať veľkú výstavu, mimo Slovenskú národnú galériu a Danubianu. Ale kde? Skúšal, až kým mu náhoda neposkytli priestor na Trnavskej 49. Umožnili mu to majitelia obchodného priestoru NIDO 1 – 2, ale možné to bolo len preto, že Daniel Fischer mal okrem predstavivosti aj technickú schopnosť vytvoriť so svojou ženou Majou a s priateľmi z betónového priestoru v surovom stave, s obnaženými inžinierskymi sieťami a rúrami vzduchotechniky, so žiarovkami visiacimi zo stropu  a bočnými sklenými veľkostenami na jednej aj druhej strane priestor spájajúci surový stavebný betón s výstavným priestorom, v ktorom sa stavebný materiál mení na art brut. Takto sa v Bratislave stavia alebo rekonštruuje, myslím na Jasmín alebo na .klub pod lampou, myslím na komunitárne priestory v slovenských mestách a obciach, založené na tomto princípe, v ktorých vznikajú a fungujú scény kultúry, na trnavský Malý Berlín, na Žilinu, Košice, Zvolen, Nitru, Rimavskú Sobotu a kdekade inde, ale ako singulárny projekt výstavy je to tu v NIDO 1 – 2 prvýkrát.