ten bonmot napísala tesne pred svojou smrťou do svojej nedokončenej hry Očarený život. Keďže hru nikdy nedokončila, bonmot nadlho zapadol prachom. Škoda. Určite by sa stal v dnešnej dobe veľmi populárnym.

Umelecká kariéra prvej ženy-režisérky trvala krátko – len dve desaťročia: od konca druhej svetovej vojny do roku 1966. A to sa v päťdesiatych rokoch ako politicky nežiaduca osoba musela na niekoľko rokov odmlčať. Za ten krátky čas si Magda Husáková-Lokvencová vydobyla úctu kolegov, obdiv divadelných kritikov i priazeň publika.

Narodila sa v českom Pacove ako prvorodené dieťa Juliany a Antonína Lokvencovcov. Antonín Lokvenc bol vojak z povolania. Začiatkom dvadsiatych rokov ho vyslali na Slovensko a keďže okrem vojenskej hodnosti štábneho kapitána mal aj titul inžiniera agronóma, poverili ho úlohou správcu štátneho vojenského majetku v Motešiciach. Od svojich šiestich rokov preto žila Magda na Slovensku. Keď mala sedem rokov, mama jej zomrela, a tak sa musela starať o dvoch mladších súrodencov. Otec viedol svoje deti k poznávaniu hudby, literatúry, jazykov, výtvarnému umeniu. To formovalo Magdu Lokvencovú ako emancipovanú a všestrannú mladú ženu, ktorá jazdila na koni, hrala tenis a chodila na hodiny klavíra.

Študovala na Štátnom československom dievčenskom reformnom gymnáziu v Banskej Bystrici. Už vtedy ju priťahovalo ľavicové hnutie. Počas jednej prednášky sa zoznámila so vzhľadným, energickým a sčítaným bratislavským vysokoškolákom Gustávom Husákom. Padli si do oka a po niekoľkých rokoch sa vzali.

Po maturite sa v roku 1935 zapísala na štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako mladá ľavicová intelektuálka sa hneď aktívne zapojila do mládežníckeho hnutia. Vstúpila do vysokoškolského Spolku socialistických akademikov a do Ženskej komisie Slovenského zväzu študentstva (obe organizácie viedol Gustáv Husák). Vďaka sobášu so Slovákom získala slovenské občianstvo, takže mohla zostať a ukončiť štúdia na Slovensku. Poslednú doktorskú skúšku zložila 30. júna 1940. Ako žena s vysokoškolským vzdelaním a navyše právnička bola v tom čase na Slovensku raritou.

Avšak novopečená slovenská právnička túžila po inej kariére. Už po skončení gymnázia chcela ísť študovať herectvo a právo študovala hlavne na pragmatickú radu svojho otca. Nastúpila síce na miesto v Moravskej banke, zároveň sa však prihlásila na Štátne konzervatórium v Bratislave, kde diaľkovo študovala na jeho dramatickom odbore.

S manželom žili v byte prenajatom od Hany Gregorovej, vdove po Jozefovi Gregorovi Tajovskom. V Bratislave pretrvávala v tom čase relatívne umiernená atmosféra, takže v kaviarňach sa stretávali predstavitelia protichodných politických orientácií. Mladý Gustáv Husák bol za svoje aktivity ako ľavicový intelektuál (vtedajšiu ľavicu označovali za „salónnych komunistov“) niekoľkokrát uväznený, vždy ho však po niekoľkých dňoch prepustili. Ona sama vstúpila do KSČ v roku 1944.

Keď prepuklo Slovenské národné povstanie, práve čakala narodenie prvého dieťaťa. Preto ju, spolu s inými ženami a deťmi, evakuovali zo sliačskeho letiska Tri duby do sovietskeho exilu. O niekoľko dní porodila v Moskve syna Vladimíra. Dostala k rukám ruskú pestúnku, a tak sa mohla trochu zoznámiť s moskovským divadelným životom. Navštevovala divadlá a dokonca aj zopár prednášok na Štátnom inštitúte divadelného umenia. To sa už definitívne rozhodla, že svoj ďalší život bude venovať divadlu. V sezóne 1945/1946 preto absolvovala študijný pobyt v divadle E. F. Buriana v Prahe a v roku 1946, po narodení druhého syna, zanechala povolanie právničky a vydala sa na cestu dramatickej umelkyne.

V októbri 1946 tak nastúpila na Novú scénu Národného divadla – ešte ako elévka a asistentka réžie bez pracovnej zmluvy. Tú dostala o necelé dva roky neskôr. Ako herečka stvárnila v krátkom čase po  nástupe do divadla niekoľko výrazných postáv, a to nielen v činohre, ale aj v súbore hudobnej komédie Novej scény. V roku 1948 ju Pavol Bielik obsadil do hlavnej ženskej roly vo filme Vlčie diery. Film vyznamenali Slovenskou štátnou cenou, o dva roky neskôr v ňom však cenzori objavili „stopy buržoáznej tvorby“ a vyradili ho z verejného vysielania.