vláda Andreja Babiša po intervencii Václava Klausa, ako o nej hovorí on sám, rozhodla, že dostane pohreb so štátnymi poctami. S tým súhlasila aj vdova po zosnulom Marie Knížáková: „Mám jasno hned, protože můj muž byl úžasný člověk. Pro tuhle zemi udělal opravdu maximum, čeho byl schopen. Myslím, že si to zaslouží.“ Je to veta ako vytesaná do kameňa, hodná listu kardinála Richelieua lady Winterovej z Troch mušketierov Alexandra Dumasa.

Milan Knížák bol celoživotným avantgardistom. Protestoval, provokoval, škandalizoval. Do nášho kultúrneho prostredia voviedol umenie akcie, happening, inštaláciu, environment, predstavenie (performanciu) ako objekt, hudbu, zvuk, vôňu, vizuálnu predstavu či len prežívanie. Pohyboval sa v rozpätí od Abyho Warburga po Marcela Duchampa. Po teoretika W. J. T. Mitchella a u nás po Janu Geržovú s Jurajom Mojžišom, autorov hesiel o modernom slovenskom vizuálnom umení.

Nepíšem nekrológ, ale úvahu. No aj tá si vyžaduje základné údaje. Milan Knížák začal vystavovať koncom päťdesiatych rokov. Jeho vizuálne a hudobné produkty by sme mohli v najširšom zmysle slova označiť za experimenty, ale dobová vášeň pre avantgardné pojmy nám vnucuje názvy ako fluxus, aktual, performancia, postmoderna a pod. Tie pojmy rýchlo strácajú svoj význam, ale plnia významnú funkciu. Sú, podobne ako pojem konceptualizmus, nástrojmi boja o moc. Platí to aj v Knížákovom prípade. Dá sa to povedať aj tak, že cesta k moci je posiata kostričkami komodifikovateľných (speňažiteľných) pojmov. 

Pojem fluxus nevymyslel Milan Knížák. V roku 1960 s ním prišiel George Maciunas v New Yorku a jednými z najvýznamnejších členov sa stali Yoko Ono, Joseph Beuys, Charlotte Moorman, Emmett Williams, Wolf Vostell a Nam June Paik. Fluxus však založil Milanovi Knížákovi slávu, a to hneď dvakrát – v prvotnom význame ako autorovi prekračujúcemu vo vizuálnom umení a v hudbe hranice a v druhotnom význame ako autorovi, ostrakizovanému v totalitnej spoločnosti za hranice spoločenskej akceptácie, čo založilo jeho mýtus. To nehovorím ľahkomyseľne; bolo na to treba veľkú predstavivosť a ešte väčšiu odvahu, komunistický režim bol pomstychtivý, a pomstychtiví boli ad personam najmä jeho reprezentanti, ktorí likvidovali všetko, na čo mali dosah. Čiastočne v šesťdesiatych, naplno v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch to platilo aj o Milanovi Knížákovi.