keď sa 11. decembra 1910 v malej dedine Senica, dnes patriacej do Banskej Bystrice (Besztercebánya), narodil malý chlapec, nikto netušil, že mu sudičky dali do vienka statnú postavu, svojráz slovenského temperamentu a umelecké vlohy.

Vychodil meštianku, po nej kovorobnú priemyslovku v Banskej Bystrici. Po skončení školy bol rok na vojenčine, potom sa pretĺkal všelijako – bol kresličom, montérom, predavačom a dokonca aj žandárom. Už od chlapčenstva ho však priťahovalo ochotnícke divadlo. No a prvý veľký úspech zažil v role, ktorá mu bola súdená po celý život – v role Jánošíka. Ako člen senického Divadelného ochotníckeho krúžku sa v roku 1932 zúčastnil na celoslovenskej súťaži ochotníckych divadiel v Martine. Krúžok uviedol hru Hôrni chlapci – a tá mala neuveriteľný úspech. Úspech mala nielen hra ako taká, ale hlavne jej hlavný predstaviteľ – Paľo Bielik. Kritici sa predbiehali v superlatívoch – úryvok z jednej z kritík tvorí úvod tohto rozprávania.

Martinskú ochotnícku súťaž monitoroval etnograf, dokumentarista a znalec slovenskej krajiny a slovenského ľudu – Karol Plicka (venovali sme sa mu v jednom z predchádzajúcich rozprávaní). Ten krátko nato stál pri zrode filmu, ktorý mal v úmysle natočiť český režisér Martin Frič na motívy hry Jiřího Mahena s názvom – Jánošík. Pripravovala ho česká produkčná spoločnosť, bol to však Plicka, ktorý – ako spolutvorca scenára – vtlačil celému filmu typickú „slovenskú stopu“. Hlavne však upozornil Friča na mladého amatéra, ktorý už mal s Jánošíkom skúsenosti. A tak Bielika pozvali do Prahy, kde, ako sám spomína, „vyzliekli ma do pása, obzerali mi hrudník, zuby, rozkázali mi behať, skákať, hádzať polená. Istotne to patrilo k veci, ale mne ani po odstupe rokov nevymizli z pamäti isté súvislosti s výberom ťažného koňa na jarmoku“. Martin Frič nielenže Paľa Bielika do svojho filmu angažoval, on upravil celý film a postavil ho na jednej postave – na postave Bielikovho Jánošíka.

Bielik si v Jánošíkovi príliš nezahral, to skôr kamera hrala za neho a s ním. Nemusel zbojníckeho kapitána stvárňovať, stačilo mu byť a tváriť sa. Napriek tomu sa zo dňa na deň stal hviezdou a „jeho“ film sa stal doslova kultúrnou senzáciou. Priaznivá dobová kritika oceňovala film po stránke formálnej i obsahovej, chválila jeho obraznosť aj sociálnu tému. Priaznivo hodnotila film nielen odborná obec, s ováciami prijali film aj diváci. Premiéra sa konala v Bratislave koncom januára roku 1936 paralelne v dvoch kinách, tie praskali vo švíkoch. Ako spomínal jeden z divákov: „Film bežal za častých a burácajúcich potleskov a volaní.“

Jánošík patrí k najúspešnejším filmom v dejinách československej kinematografie a ako taký ho premietali vo vyše štyridsiatich krajinách celého sveta. Počas premietania na filmovom festivale v Benátkach však došlo k bojkotu maďarskej delegácie. Nepáčilo sa jej, že záporné postavy boli pomenované výlučne maďarskými menami, a na protest opustila kinosálu.

Novú príležitosť dostal Paľo Bielik v hre Karla Čapka Hordubal. V príbehu o manželskej nevere a odcudzení stelesnil Bielik brata hlavného hrdinu. Táto postava v pôvodnej Čapkovej poviedke neexistovala, s autorovým súhlasom ju však doplnili, a to len kvôli obsadeniu atraktívneho herca. Dotvorenej postave, strihnutej na telo Bielika, však chýbalo presvedčivejšie psychologické zázemie. Film – a Paľo Bielik v ňom – tak zďaleka nedosiahol úspech Jánošíka.

O Paľovi Bielikovi ako divadelnom hercovi sa toho vie pomerne málo, a to napriek tomu, že v Slovenskom národnom divadle pôsobil takmer štyri sezóny, od januára 1939 do februára 1942. Hral v dvadsiatich inscenáciách rôznej kvality, čo sa týkalo inscenácií aj výkonu samotného Bielika. Trochu mu prekážala aj jeho výška – meral bez dvoch centimetrov dva metre, čím doslovne „umenšoval“ svojich hereckých kolegov. Sám svoju divadelnú kariéru uzavrel slovami: „Od prvého výšľapu na javisko som vedel, že tam nepatrím. Nielen pre svoju nadmetráž, ale hlavne preto, že som o profesionálnom herectve nič nevedel. Vo svojom vedomí som bol nanič herec.“

Zo Slovenského národného divadla odišiel Paľo Bielik začiatkom roku 1942 a 1. marca toho roku nastúpil ako kameraman a režisér krátkych filmov do filmovej spoločnosti Nástup. Z objektu pred kamerou sa tak presúva za kameru. Pre Nástup nakrútil viacero krátkometrážnych kultúrno-dokumentárnych filmov. Na nich vidno, ako Bielik postupne zvláda základy filmového remesla.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa, spolu so štyrmi ďalšími kolegami, hlásil na vojenskom veliteľstve v Banskej Bystrici. Predtým ešte ukradli v Bratislave nevyhnutnú techniku aj filmový materiál. Pracovali ako frontoví filmoví reportéri, z bezprostrednej blízkosti zachytávali priebeh bojov. Po potlačení Povstania zakopali neexponovaný filmový materiál v cintoríne na Ponikách. Vykopaný materiál potom slúžil ako základ k Bielikovmu filmu Za slobodu. Bol to približne dvadsaťminútový dokument, ktorý „nedeformuje realitu, ale vychádza z nej pre potvrdenie (…) spravodlivosti boja za oslobodenie.“