o Odysei už asi každý niečo napísal. Mnohí ju chvália, iní riešia historické nepresnosti – či prilby, zbroj alebo oblečenie naozaj zodpovedajú dobe, v ktorej sa Homérov príbeh odohráva. Mne však tieto otázky pri tomto príbehu prišli trochu vedľajšie. Odysea nie je historická učebnica. Je to báj, príbeh, ktorý sa tisíce rokov rozpráva preto, že v sebe stále nesie niečo o človeku.

Najviac ma na filme zaujalo, že napriek svojej veľkoleposti to nie je iba príbeh o dobytí Tróje. Je to príbeh človeka, ktorý musí niesť následky vlastného víťazstva. Odysseus bol najchytrejší z gréckych bojovníkov. Bol to on, kto vymyslel trójskeho koňa a tým ukončil desaťročnú vojnu. Lenže práve vďaka nemu sa grécki vojaci dostali za múry mesta a nasledovalo brutálne vyvraždenie obyvateľov Tróje.

Víťazstvo, ktoré malo byť vrcholom jeho života, sa pre neho stalo bremenom, ktoré si niesol ďalších dvadsať rokov na ceste domov.

Odyseu som si pozrel v kine ešte doobeda. Večer som si pustil Hrob svetlušiek (Hotaru no Haka) – japonský animovaný film z roku 1988 od režiséra Isaa Takahatu, spoluzakladateľa štúdia Ghibli. Je to film, ktorý dávno prekročil hranice animácie a ktorý New York Times označili za jeden z najsilnejších a najdojímavejších animovaných filmov, aké vznikli. A zrazu som mal pocit, že pozerám druhú stranu toho istého príbehu.

Nie kráľov, bojovníkov a víťazov, ale obyčajných ľudí, ktorí vojnu nezačali a napriek tomu za ňu zaplatili najvyššiu cenu.