bol to omyl. Ako omyl to dokonca vyzeralo už vtedy. Len bolo ťažké presviedčať priaznivcov nového mieru a zle zinterpretovaného „konca dejín“, že russkij mir sa nemení, a ak by sa aj chcel zmeniť, tak jadro fanatického imperializmu v ňom zostane naveky – schopné sa pomnožiť ako baktéria vo vhodných podmienkach.

V tomto desaťročí sa veľa úvah venuje tomu, čo sa vtedy zanedbalo. Dokonca nastalo pátranie v archívoch studenej vojny po odpovediach na otázky, ktoré znejú súčasne, ale žijú s nami dekády: Aká je podstata totalitarizmu? Aká je podstata revolučného fanatizmu? A aká je podstata civilizácie, demokracie, slobody – hlavne, je dosť silná, aby sa dala proti totalitarizmu a revolučnému fanatizmu postaviť?

Niekedy na tieto otázky nájdete časť odpovedí tam, kde by ste to nečakali. Napríklad v niektorých špionážnych románoch – ak je ich autorom John le Carré.

John le Carré bol bardom studenej vojny. Jeho romány nikdy neboli plážovo zábavné čítanie. Boli to antické drámy. S jasným konfliktom dobra a zla, ale s dojímavo nedokonalými protagonistami – ľuďmi, ktorých vlastné chyby zrážajú na dno, no práve nedokonalá ľudskosť im napokon umožní vykonať hrdinské činy. U Johna le Carrého nenájdete žiadneho Jamesa Bonda. Jeho najväčší špiónsky hrdina, George Smiley, je mierne melancholický Brit s kilami navyše, bez fyzickej kondície, ale zato s analytickým mozgom a schopnosťou empatie. A tiež je plný pochybností o tom, za čo vlastne bojuje.

Mimochodom, ani John le Carré  to nemal po konci studenej vojny jednoduché. Presedlal na iné témy a konflikt dobra a zla hľadal napríklad v boji aktivistov proti zlým korporáciám. Nebolo to už celkom ono. Nie preto, že by neexistovali zlé korporácie a dobrí aktivisti. Chýbal však ten univerzálny, osudový rozmer antickej drámy. Takto som si pred pár rokmi skusmo prečítala jeho po-studenovojnový román The Constant Gardener a sklamal ma sentimentálnym didaktizmom. Vrátila som sa k jeho dielam zo studenej vojny a bol to návrat domov.