ako zázračné dieťa spôsobil najväčší ošiaľ od čias Mozarta. Získal obdiv Straussa, Mahlera, cisára Františka Jozefa. Do dvadsiatky napísal chválenú klavírnu sonátu, veleúspešný balet či dve opery. Ešte pred druhou svetovou vojnou uchvátil legendárneho divadelného režiséra Maxa Reinhardta a ten z neho urobil prvého významného filmového skladateľa. Ako hollywoodsky fenomén si odskočil späť ku klasickej tvorbe a napísal husľový koncert, ktorý sa dnes v počte uvádzaní vyrovnáva Čajkovskému či Beethovenovi. Erich Wolfgang Korngold je bez pochýb jedným z najpozoruhodnejších hudobníkov histórie.

Mal 23 rokov, keď skomponoval Mŕtve mesto. O jeho uvedenie sa strhla bitka po celom Nemecku. Nakoniec vznikla akási dvojpremiéra – naraz v Hamburgu aj Kolíne. A vznikol hit, ktorý v priebehu niekoľkých rokov obehol celý svet.

Paulovi zomrela manželka Mária. Po mesiacoch smútku a trápenia zbadá v Bruggách tanečníčku Mariettu. Je akoby jej prevtelením – vzhľadom, postavou, oblečením. Zamiluje sa, no viac do jej podoby s bývalou láskou než do nej samotnej. Snaží sa ženu pretvoriť na svoj obraz, prenasleduje ju mestom. Marietta však zistí pravý dôvod jeho záujmu a v následnej konfrontácii ju Paul zaškrtí prameňom vlasov zosnulej manželky. Krátko nato sa prebúdza, vidí, ako si Marietta prichádza po zabudnutý dáždnik. Všetko okrem ich úvodného stretnutia sa odohralo iba v sne. Uvedomuje si, že je čas posunúť sa ďalej a nechať minulosť za sebou.

Príbeh rýzdo neoperný, no s úžasnou ľudskosťou, ktorá cezeň preteká. Práve myšlienka vyrovnania sa so stratou a bolesťou, akokoľvek to môže byť náročné, azda nikdy nerozonovala v spoločnosti viac než v čase premiéry. Európa ju dva roky po ukončení najhoršieho konfliktu, aký dovtedy zažila, potrebovala počuť.

Dnes je Die Tote Stadt viac-menej raritným titulom, zo stabilného repertoáru zmizol ešte v medzivojnovom období. Predstavuje totiž produkt veľmi neskorého romantizmu v ére, ktorá začínala priať skôr žánrovým experimentom (Ernst Krenek) či atonálnym výpravám (Alban Berg). Korngold namiesto toho priniesol zvláštnu, no úplne originálnu zmes štýlov. Viac odlišnú než podobnú každej jednej svojej inšpirácií – Strauss, Wagner, Puccini…