narodil sa ešte na sklonku 19. storočia v zablšenej uličke hornouhorského mesta Eperjes (dnešný Prešov) v čase, keď väčšina Slovákov bola sociálne zaostalá a národnostne neuvedomelá.

O štvrťstoročie neskôr však už Borodáč nastúpil ako riaditeľ činohry do novozaloženého Slovenského národného divadla a o polstoročie mohol vybudovať podobný kultúrny stánok aj na východe, v Košiciach. Poďme ale pekne po poriadku.

Jeho rodičmi boli Ondrej a Mária, rodená Hudáková. Mali spolu deväť detí, z ktorých nie všetci sa dožili dospelosti. Boli negramotní a veľmi, veľmi chudobní. Otec pracoval, „keď sa niečo pritrafilo“, mama prala uniformy vojakov eperjeského regimentu. Často hladovali. Svetlým bodom v jeho živote bolo, keď mama upratovala v miestnej reštaurácii. Po skončení prace zhŕňala zbytky jedál z tanierov a namiesto toho, aby ich vyhadzovala do vedra pre ošípané, nosila ich domov.

V roku 1905 skončil povinnú šiestu triedu elementárnej školy. Veľa mu toho, čo sa týka vzdelania, nedala. Už niekoľko dní pred ukončením posledného školského roku mu však otec prikázal, že sa odteraz musí o seba postarať sám. Nebolo sa, čomu čudovať, bolo by o jeden hladný krk menej. Začal preto pracovať ako pomocník u murárov. Túto prácu považoval však len za prechodnú, nechcel zostať chudobný ako jeho rodičia. Jeho snom bolo študovať na preparandii – učiteľskom ústave. Zarobené grajciare si preto schovával, aby mal na učebnice.

Po skončení preparandie ho vrchnosť poslala na úplný severovýchod dnešného Slovenska – do malej obce Peszternye (dnes Pstriná), ktorá nemala viac ako tridsaťdva domov. Po roku ho preložili bližšie k Prešovu. Odtiaľ sa už dostal častejšie do mesta. Nechodil tam len pre zábavu, často navštevoval predstavenia maďarskej divadelnej spoločnosti. Tu niekde sa zrodilo jeho nadšenie pre divadlo.

Na jar roku 1913 ho odviedli a v októbri narukoval k deviatemu honvédskemu pluku. Učitelia slúžili jeden rok, takže sa tešil, že to už nejako prežije. Padli však výstrely v Sarajeve a Borodáča odviezli na front – najskôr do Haliče, o niečo neskôr k Brest-Litovsku. Tu ho pri jednom prieskume zajali ruskí kozáci. Odviezli ho do zajateckého tábora v Jaransku, v strede Ruska. Na zajatie spomínal celom rád. Dôstojníci – Borodáč mal hodnosť práporčíka – dostávali akýsi žold, z ktorého sa dalo celkom dobre vyžiť. Bola však núdza o čítanie – ak, tak jedine v ruštine. Naučil sa preto rusky. Vedel jazyk tak dobre, že mohol robiť tlmočníka.

V roku 1917 však Borodáč ochorel na brušný týfus. Nezomrel, ale veľmi zoslabol. Vojna sa však blížila ku koncu, a tak povolili Červenému krížu, aby sa o chorých v tábore postaral. Cez Petrohrad a Žilinu sa dostal do Košíc, kde pred piatimi rokmi narukoval.

Po čase ho prepustili zo služby a v Kvačanoch sa vrátil k učiteľskému povolaniu. Tam ho našlo vyhlásenie Československého štátu. Na východnom Slovensku bola v tom čase zvláštna situácia. Ľudia hovorili buď šarišským dialektom, alebo maďarsky. Keď prišli vyslanci vlády, nikto im nerozumel. No a keď prišiel príkaz, aby sa na školách učilo po slovensky, nebolo toho, kto by toho bol schopný – okrem Borodáča. Toho jeden stredoslovák naučil v zajateckom tábore základom spisovného jazyka. Začal tak učiť deti po slovensky.

Niekedy v tom čase sa datujú jeho prvé pokusy s ochotníckym divadlom. Boli to pokusy dosť neumelé, mali málo hier v slovenčine, tak si pomáhali svojimi prekladmi z maďarčiny. S divadlom pokračoval aj po preložení do Sabinova. Na jednom z predstavení bol aj český literárny historik, profesor Albert Pražák. Borodáč ho zaujal, a tak mu poradil, aby sa prihlásil na pražské Dramatické oddelenie Štátneho konzervatória. Borodáč to prijal ako výzvu, vybral si na školskom inšpektoráte neplatené voľno a začiatkom septembra 1919 sa objavil v Prahe.

Na konzervatóriu študoval dva roky, počas ktorých absolvoval tri zo štyroch ročníkov (predmety z tretieho ročníka absolvoval už v druhom ročníku). V druhom ročníku sa na konzervatóriu objavila Slovenka z Turca – Oľga Országhová. Tá sa neskôr stala prvou slovenskou profesionálnou herečkou – a manželkou Janka Borodáča.