knihy Pavla Vilikovského zvyknú byť zážitkom, no pre mňa osobne je Letmý sneh ešte o čosi výnimočnejší. Kniha vyšla vo vydavateľstve SLOVART v roku 2014, takže ide o jedno z posledných autorových diel, čo si môže čitateľ už od začiatku všimnúť. Dej sa odvíja prostredníctvom rozprávača vo fragmentovaných úryvkoch, ktoré sa líšia vo svojom zasadení do času a priestoru, avšak postupne do seba mimovoľne zapadajú a vytvárajú tak prirodzený celok. Ide o spomienky z detstva či mladosti, zdanlivo bežné a jednoduché životné postrehy, bilancie, nenútené úvahy – a to všetko doplnené hravým a nápaditým autorovým štýlom plným sebairónie, ktorý dodáva knihe nadhľad typický človeku, ktorý si už čosi prežil.

Forma knihy umožnila Vilikovskému cez svojho rozprávača otvoriť množstvo tém. Tou kľúčovou sa pre mňa stalo hľadanie svojej jedinečnosti a osobitosti, ktorá sa nesie už od úvodných riadkov. Rovnako verne a citlivo však narába autor s témou postupného odchádzania, keď cez rozprávača popisuje okamihy zo spolužitia s manželkou trpiacou Alzheimerovou chorobou. Láska sa akoby prirodzene dopĺňala s bezútešnou samotou, nerovnováhou a náhlym pocitom zášti či sklamania.