prečo hovorím o Band On The Run? Jednak je to klenot a jeden z etalónov postbeatlesovskej tvorby McCartneyho. No a nový album The Boys of Dungeon Lane ho v niečom pripomína: je to paleta štýlov, emócií, žánrov, atmosfér. Dôkazov, že Paul vie stále prekvapiť, aj keď predtým nahral (vrátane tých s Wings) 25 albumov. Pamäť je pre Paula tvorivý materiál, vie priniesť nostalgiu, ale na míle sa vyhýba sentimentalite. V podstate celý album nahral len s 36-ročným producentom Andrewom Wattom, ktorý má za sebou naozaj úctyhodné portfólio. Na stránke Metacritic, ktorá agreguje recenzie zo serióznych médií, čo sa dá považovať za objektívne, má momentálne 84 % – a to je číslo, ktoré sa nedáva z úcty k šedinám. A ja som si tiež povedal, že urobím trochu metakritiku a dám slovo ľuďom, ktorí k albumu majú čo povedať.    

jakub Lorenz, hudobník, staviteľ gitár

Paul McCartney sa symbolicky vracia do Liverpoolu, spomína na detstvo a svoje muzikantské začiatky, no stále kráča dopredu. Nevracia sa ku skifflu ani k Beatles či Wings, ale ďalej pokračuje a tvorí vo svojom vlastnom, rokmi vybudovanom hudobnom žánri so svojím nezameniteľným rukopisom, či už skladateľským, alebo aranžérskym. Hudobné návraty sú skôr v náznakoch a symboloch (napríklad spolupráca s Ringom Starrom).

Ukazuje, že aj po 64 rokoch na scéne má stále čo povedať a že aj v 83 rokoch dokáže skladať skvelé piesne so sviežimi melódiami. Nedrží sa zabehnutých aranžérskych postupov, ale ďalej experimentuje a ukazuje, že aj pesnička založená na akustickej gitare či základnom rockovom kombe môže mať prekvapivé aranže. Nenecháva sa viesť, ba ani vodiť mladšími spoluhráčmi. Naopak, akoby pozval na prechádzku a šálku čaju pár kamarátov. Autobiografický Flaming Pie má po 29 rokoch svoje pokračovanie.