lucia Piussi: spev, gitara. Agnes Lovecká: husle, moog. Peter Bálik: gitara. Ďuro Mironov: gitara, basa. Jakub Kratochvíl: basa, piano. Adam Jánoš: bicie. Živé kvety sú tie isté, a predsa iné – nevstúpiš do tej istej rieky. Keď sa Živé kvety pred piatimi rokmi rozišli, malo to svoje dôvody. Svoje dôvody má aj to, keď sa po piatich rokoch schádzajú. Svetielko bliká. Je to od Stoky po Pink Whale čosi vyše kilometra, cesta je každý rok namáhavejšia, a sú to odlišné smútky a rozdielne radosti.  Lucia Piussi však nazvala Pink Whale Novou Stokou, a tak to berme ako cestu od Mostu Apollo k Starému mostu a od Starého mosta k mostu SNP. O päť rokov to bude k Lanfranconi, a možno až k Ahoy Cafe pod Devínskym hradom s pamätnou milenárnou tabuľou o stave Dunaja. To je cesta, ktorú prešla za päť rokov Lucia Piussi pozdĺž lampasov dunajskej flotily Červenej armády na nábreží.

1

Chodili sme na Živé kvety do Stoky a pokračovali s Terrible 2s. V .klube pod lampou, v Ahoy Cafe, v záhrade na Železničiarskej. Boli sme v YMCA, keď tam hrala Lucia s Evou Turnovou a dozoroval to Agnes Snopko. A v štúdiu Slovenského rozhlasu, ale to nebolo celkom prostredie Lucie Piussi. Boli to všetko letmé pobyty. Ako v Cafe Ahoy spolu s Davidom Hockneyom preoblečeným za Laca Terena. Alebo prvýkrát v Pink Whale s Ivanom Štrpkom prichádzajúcim z Dúbravky od Deža a s Agnesom, ktorý ma s ňou obradne zoznámil. Veľa živých miest, veľa životných zastávok.

2 

V piatok 12. júna 2026 mrholilo. Dunaj mal 270 centimetrov, hladina bola ustálená. Riskli sme to s Altou a sadli si do otvoreného priestoru. Hľadeli sme do otvorena. Matúš Kostolný bol milý, vymenil mi stoličku. Števo Hríb ju podržal, aby som nezletel na chrbát. Čo viac môže človek chcieť. Dostali sme s Altou nápoje. Ja zázvorový džús, ona alkoholický nápoj, o ktorom povedala, že nevie, čo to je, ale je dobrý. Bol to Jägermeister, ktorého si dáva doma každý večer pred spaním.  Pred nami sa vlnili v tanečnom pohybe dve mladé dámy, zadočky ako osy, mihali rukami ako vážky. Váška sedela vedľa mňa na stoličke, robila vlny zadočkom a klepala do rytmu rukami o stôl. Len raz vyskočila, aby pozdravila Luciu, keď nás oslovila. Čo ešte si človek môže želať? Bola to čistá radosť.

3

Keď spievala Lucia o Mariánovi – Marjánkovi Vargovi –, spomenul som si na tých, ktorí už odišli. Na Eugena Gindla, ktorý mi rozprával pred štyridsiatimi rokmi o Luciinej mame Tatiane Fabíni, s ktorou pracoval v Kozmose. Boli sme s Eugenom veľkí kamaráti, no predtým než v novembri 2021 zomrel, vysedával s Borisom Zalom a ticho som ich obchádzal.