charakterizuje ho ako básnika, ale zároveň aj ako človeka, ktorý sa neúnavne, až donkichotsky, snažil o svojbytnosť svojho národa. Za svoje pravé životné poslanie považoval literárnu tvorbu. Reálna skutočnosť poprevratového Slovenska, potreby obrany slovenskej národnej identity a zlé položenie najširších vrstiev obyvateľstva však jeho tvorivé literárne plány a túžby skrížili.

Narodil sa vo Vrbici, garbiarsko-pltníckom mestečku v susedstve Liptovského Svätého Mikuláša (nemecký Liptau-Sankt-Nikolaus, maďarský Liptószentmiklós). Dnes je Vrbica jeho súčasťou a intenzívna výstavba v 60. a 70. rokoch minulého storočia ju prakticky vymazala z mapy. Rázus bol prvorodený syn garbiarskeho ro-botníka Martina Rázusa a Márie, rodenej Petríkovej. Po ňom prišli na svet ešte piati chlapci a dve dievčatá. Ako posledná sa narodila Mária, ktorá sa neskôr, pod me-nom Mária Rázusová-Martáková, stala známou autorkou literatúry pre deti.

Z Rázusových spomienok je známe, že recitovať sa naučil skôr, ako vedel písať. Dokonca viackrát dostal odmenu za recitáciu v zlatkách. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá musel ísť do vzdialenejšej Banskej Bystrice (maďarská Besztercebánya, nemecký Neusohl). Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčeniu rázusovskej rodiny. Banskobystrické gymnáziu bolo v tomto ohľade tolerantnejšie. Ako pätnásťročný prestúpil na vyššie gymnázium do Kežmarku (nemecký Käs-mark, maďarský Késmárk). Nemecké prostredie mesta poskytovalo študentom nepochybnú výhodu pri osvojovaní si nemčiny. Keď ale v roku 1907 maturoval, bol už vyhraneným a jednoznačne proslovensky orientovaným mladým mužom.

V tom čase začal písať aj svoje prvé básne, napodobňujúc Sládkoviča, Botta a Kollára, a pokúsil sa ich publikovať. Recenzenti ich však svorne odmietali. („Ešte sa nehodí k uverejneniu. Pokúste sa o dokonalejšie“). Odmietavými reakciami sa však nenechal odradiť. V zošite z gymnaziálnych štúdií má napríklad zapísané štyri časti básnickej skladby v rozsahu vyše tisícdvesto veršov. Ak si uvedomíme, že tento počet napísal za deväť mesiacov a v tom čase ešte aj maturoval, je zrejmé, že maturantovi Rázusovi nerobilo veršovanie veľké problémy. Jeho verše z gymnaziálnych štúdií však nepresiahli úroveň štylistických cvičení.

Po maturite sa musel rozhodnúť čo ďalej. Mal dve možnosti: študovať teológiu alebo právo. Právo mu matka rýchlo vylúčila slovami: „Ja veru nebudem robiť na človeka, ktorého ľudia preklínajú.“ V roku 1907 sa  teda prihlásil na štúdium evan-jelickej teológie do Prešporku.

Z obdobia jeho štúdií sa traduje príhoda, ktorú mal s maďarskými kolegami. Tí ho raz zastavili na ulici a začali provokovať. Strhla sa bitka, v ktorej zlomil Rázus o hlavu jedného z nepriateľov svoju palicu. Hrozilo mu vylúčenie zo seminára, dokázal sa však ubrániť a nakoniec rozhodol direktor v jeho prospech slovami: „A-le páni, keď človeka uhryzne pes, nie div, že ho kopne do zubov...“

V roku 1912, po skončení štúdií, sa dostal za kaplána k agilnému osvetovému pracovníkovi, farárovi Samuelovi Zochovi do Modry. Tu napísal svoju prvú drámu Obrodenie. Aj tú recenzent odmietol ako síce seriózne myslenú, ale nezrelú a ne-domyslenú vec. Cirkevná vrchnosť sledovala literárnu činnosť ambiciózneho  kaplána s nevôľou. Nepripustili ho do kandidácie na uprázdnenú faru v Moravskom Lieskovom, a tak sa začiatkom roku 1913 pobral do chudobnej podtatranskej Priby-liny. Tam pobudol až do roku 1921, keď sa na faru v Moravskom Lieskovom konečne dostal.