keď uspím dcéru Alžbetku, býva už deväť alebo pol desiatej večer a priznám sa, že na veľké čítanie mi už často nezostáva energia. Hoci mám doma pripravených veľa nových kníh, v posledných týždňoch som najviac času strávil pri jednej starej detskej klasike – pri Mravenci se nedají od Ondřeja Sekoru.

Pamätal som si ju z detstva hlavne kvôli dobrodružstvu a krásnym ilustráciám. Až teraz, keď ju čítam dcére, som si uvedomil, že pod povrchom tej milej rozprávky sa skrýva niečo oveľa zvláštnejšie a zaujímavejšie. Nie je to len príbeh o mravcoch. Je to vlastne model celej spoločnosti.

Mravenisko u Sekoru funguje ako dokonale organizovaný svet. Každý má svoje miesto, každý pracuje, všetko smeruje ku kolektívnemu cieľu. Mravce medzi sebou súťažia nie preto, aby boli bohatšie alebo slávnejšie, ale aby bolo celé mravenisko výkonnejšie a silnejšie. Človeku sa pri tom nevyhnutne vybaví doba, v ktorej kniha vznikla — viera v organizáciu, disciplínu, spoločnú prácu a budovanie lepšieho sveta.