1

Slovenská kultúra je od devätnásteho storočia tradične literárnocentrická, hoci literatúra už dnes netvorí centrum slovenskej kultúry. Literárnocentrickosť sa však ešte stále prenáša prostredníctvom kultúrnej pamäti a literárneho vzdelávania. Svet slovenskej literatúry je v ňom milý, idylický ako tango „dedinky v údolí“. Tak ho s plnou vážnosťou vníma Peter Tollarovič a tak ho s jemne ironickým nostalgickým gestom spieval Milan Lasica, ako niečo milé, strácajúce sa v hmlách minulosti.  

2

Kolaborácia slovenskej literatúry s vojnovým režimom sa po roku 1945 tabuizovala. S ňou spojení autori žili v povojnovom období zväčša v exile a uchovávali si pohľad na mladosť v hybernizovanej podobe. Len emigranti po roku 1968 prichádzali s iným pohľadom, ale nevytvorili takú súdržnú skupinu autorov ako exiloví autori po roku 1945. 

Ak nežili v exile, s výnimkou krátkeho obdobia koncom šesťdesiatych rokov nesmeli verejne publikovať. Exilová literatúra k nám začala presakovať matične mináčovsky, polovičato v druhej polovici osemdesiatych rokov. Po roku 1989 zažili exiloví autori zázrak. Nečakane a neočakávane sa im otvorila na Slovensku posledná šanca na úspech, v ktorý už nedúfali. Začali zapĺňať „prázdne miesta na mape slovenskej literatúry“ textami, v ktorých zakonzervovali svoj pohľad na svet, spoločnosť a režim, ktorý si so sebou odniesli do exilu po roku 1945. 

3

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa vytvorilo dovtedy nepredstaviteľné spojenie komunistických spisovateľov so spisovateľmi vojnového Slovenského štátu.