„od rána mám nervy, ako povedať príhovor, aby nebol virálnejší než práca, za ktorú tu stojím,“ povedal Milan Ondrík, keď si preberal cenu za najlepší mužský herecký výkon. Po poslednom príhovore mu vraj ľudia vyčítali, že je alibistický a že načo si otvára papuľu. Doma to dopadlo horšie. Deti mu povedali, že zabudol v príhovore okrem nich poďakovať aj psovi. „Ale ja sa tu cítim bezpečne, pretože vás tu vidím.“

Pätnáste Slnko v sieti nebolo v televízii. Ani naživo, ani zo záznamu. Kamery v Starej tržnici boli, ale nie tie verejnoprávne. Moderátor pozdravil divákov na weboch médií a poznamenal, že je to ukážka toho, ako sa ľudia vedia zomknúť, keď ide o dobrú vec – a keď tí, pre ktorých je podpora kultúry náplňou práce, mlčia. V televízii musí slovo tiecť. Tu sa zastavovalo.

Prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Katarína Krnáčová hovorila o tom, že jazyk sa dnes ohýba a významy sa posúvajú. A že kultúra môže ochorieť. „Chorobou autocenzúry, chorobou mlčania, chorobou privierania očí.“ Juliána Brutovská potom poznamenala, že je zvláštne byť v jednej kategórii s vlastnou mamou a ešte zvláštnejšie, keď je jej otec v úplne inej. Skôr konštatovanie než pointa. Veci sa dnes delia aj tam, kde by sa deliť nemuseli.