nebolo by fér stavať Zdenu Salivarovú proti Josefovi Škvoreckému, a o to tu ani nejde. Oni dvaja stáli na tej istej barikáde proti tým istým „pekelníkom“. Salivarová sa však nevyhýbala konfrontáciám ani s tými, ktorých uznávala – už jej prvá kniha, poviedkový triptych Pánská jízda, je polemikou s Milanom Kunderom, ktorého mala rada ako učiteľa na FAMU, a jeho povzneseným pohľadom na ženy: „Jsou to povídky o pitomých mužích, na rozdíl od pitomých žen pana Kundery,“ glosuje ten triptych sám Josef Škvorecký. Preto by mi malý posmrtný pokus o konfrontáciu jej hlasu s hlasom jej manžela možno odpustila. A možno nie, ale každopádne toto nebude pokus postaviť spor Salivarová verzus Škvorecký. Bude to len pokus popísať Salivarovej jedinečnosť. A jedinečnosť jej románu Honzlová.

Zdena Salivarová bola spisovateľka, vydavateľka, prekladateľka, ale aj speváčka, takmer doštudovaná dramaturgička, a v tom všetkom rozprávačka. Keď po začiatku normalizácie odišla s manželom, spisovateľom Josefom Škvoreckým, do Kanady, ťažko sa zmierovala s vytrhnutím z Prahy, kde sa narodila, vyrástla, spievala, študovala, písala, vybudovala samu seba v troskách rodiny rozbitej komunistickým režimom. A tak v začiatku kanadského exilu napísala román Honzlová.

Honzlová má veľa rozmerov – je to balada, je to väzenský román, je to „pražský román“ ako terapia emigrantky trpiacej smútkom za krajinou, ktorá ju odvrhla.

Honzlová je pražský román, lebo autorka si ním sprítomnila svoju Prahu, vydupala si ju späť v emigrácii, z tých stránok dýcha horúce pražské leto, tramvaje, ulice, asfalt a voda, chabnúca zeleň, tieň kostolov, prašné rozpadávajúce sa pavlače, horúce pracoviská opustené tými šťastnejšími.

Honzlová je aj ľudová balada. Je baladou tak, ako je ňou Hviezdoslavova Zuzanka Hraškovie, ale kým u Hviezdoslava je vrahyňou macocha, u Salivarovej je macochou vraždiaci režim. Sovietmi importovaná a časťou Čechov akceptovaná totalita sa mstí rodine Honzlových. Pán Honzl je ako sociálny demokrat, bývalý majiteľ drogérie, ktorú režim zhabal, vo vynútenej emigrácii. Doma zostala jeho zlomená manželka, starší syn je vo väzení v jáchymovských baniach, jedna jeho dcéra sa od rodiny oddelila, aby ju balvan ideologickej neprijateľnosti neťahal večne dole. S matkou zostávajú dve najmladšie deti Hugo a Andula - a prostredná Jana.

Jana Honzlová je ako často prostredné deti zodpovedná, hoci by radšej nebola. Neodíde od rodiny, dokonca tú rodinu živí, lebo matka nemá prácu a režim ich všetkých vysťahoval do pavlačového bytu odsúdeného na demoláciu. Žijú v biede, akú sa režim podujal odstrániť, no v skutočnosti do nej zrážal nepohodlných. Jana Honzlová je zamestnaná v štátnom folklórnom súbore, lebo je talentovaná speváčka, ale ako kádrovo nevhodnú ju nevezmú ani len na letný reprezentačný zájazd do „valutovej cudziny“. Zlostí sa preto, ale je rada, že ju aspoň nešpicľujú so súborom cestujúci eštebáci.

„Logika balady si žiada aj tragédiu – a tá príde, udrie v závere tak koncentrovane, až sa z toho zakrúti hlava.“

Jej vlastný eštebák si ju aj tak v letnej horúcej Prahe nájde – fešák, „deodorovaný pekelník“ Sedláček. Podpíše Jana spoluprácu? Nepodpíše? Logika balady by naznačovala, že čistá duša, dieťa bité macošským režimom, sa môže i nemusí zlomiť.

Jana sa namiesto toho dá pokrstiť – vymôže si krst u mladého katolíckeho kňaza Krůna, ktorý sa o ňu kedysi, pred kňazstvom, uchádzal. Ten krst pri rybníku je jeden z vrcholov knihy. Mystický ponor duše, intímny ako nenaplnená láska s Krůnom, vznešenosťou takmer odkazujúci na Kristov krst v Jordáne. Bizarná chvíľa, ale mocná.

Logika balady si žiada aj tragédiu – a tá príde, udrie v závere tak koncentrovane, až sa z toho zakrúti hlava po kapitolách plných nielen trpkosti, ale aj humoru, a zaplačete tentoraz nie od smiechu. Logika balady sa potvrdí aj záverom, kde Jana dostáva ponuku na emigráciu od „pekelníka“ Sedláčka. Čo urobí Jana? „Co se mnou udělají, když pojedu. Co se mnou udělají, když nepojedu? Podle zákona je mou povinností ho udat. Šplhla bych si, možná má strach, abych ho neudala, proto tolik naléhal, jeďte, Jano, dokud je čas. Možná už určil ty, kteří mně na letišti zastoupí cestu a prokáží, že jsem se pokoušela uniknout na falešné papíry.“

Honzlová je baladou, ktorú rámcuje pieseň, čo Jana nahrá v súbore pre rozhlas, aj napriek zákazu zbormajstra, a tá zaznie tiež na záver: „Bože môj, otče môj, na tejto doline, nyk sa ma nezpýtá, ej, dieučatko, čo ty je. Čo mi je, to mi je, porobenô mi je, kto že mi porobiu, ej, nah ho Bôh ubije. Na mou duši, že jsem ji zpívala já, slyšela jsem z cizího rádia písničku, kterou jsme tenkrát přes zákaz sbormistra natočily v rozhlase s Jiřinou. Slyšela jsem sama sebe, jak zpívám první hlas toho protestního songu zpod Tater, Jiřina tercii pode mnou, dva rovné, neškolené hlasy, prostá mollová melodie, prostý lidový jinotaj.“

Dva „rovné, neškolené hlasy“ preväzujú útlak v minulosti s útlakom v komunizme, ktorý vytvoril nových proletárov, biednych a bez možnosti vykríknuť o svojej biede.

Honzlová je však aj väzenský román: Jana je vlastne uväznená podobne ako jej brat v Jáchymove, hoci môže zdanlivo slobodne chodiť po Prahe. Baladu oslobodzuje od pátosu práve väzenský humor, s akým Jana komentuje žitie v totalite a svoje bezmocné postavenie – napríklad keď ju špehujúca upratovačka Fantlová pristihne pri štúdiu tajných kádrových materiálov – „přiskočila ke mně a vybafla ještě hlasitěji, ,costetudělala!!!' ,Onanovala, milostivá paní,' pravila jsem klidně, avšak bez rozmyslu. , V pracovní době, Můžete si to přidat k hlášení.'“

V čom je ale tá konfrontácia s Josefom Škvoreckým? Sotva v rovine osobnej, pretože Škvorecký svoju manželku podporoval a samého ho mrzelo, keď sa jej meno ocitalo v jeho tieni.

Ale v literárnej – tam je niečo, čo u Salivarovej trvá ešte od Pánskej jízdy reagujúcej na Kunderu. Kým Škvorecký bol podobne ako Kundera v istých momentoch vo svojich prózach k ženám pánsky/pansky prozíravý, Salivarová ich videla.  Škvorecký vo svojej – tiež značne baladickej – Legende Emőke – vidí ženu zvonka ako vábivý objekt, trpiteľku i trápiteľku, exotickú slovenskú Maďarku, stelesnenie šírej puszty, ktoré si treba podmaňovať. Salivarová stavia do centra hrdinku ako subjekt - zvnútra, neexotizuje ju, naopak, podčiarkuje jej každodennosť, telesnosť, pot v horúcom lete, pehy na nose, oblečenie z druhej a tretej ruky, neohrabanosť.

Dalo by sa namietnuť, že preto, lebo Honzlová je písaná v prvej osobe, je to rozprávanie „ja“, a teda autentickejšie. Ale ak proti tomu postavíme Škvoreckého rozprávača v Legende Emőke, ale aj jeho ďalších rozprávačov, tiež takmer autobiografických, z iných kníh, stále je tu u neho akási bariéra – autoštylizácia, miestami až póza. Škvoreckého alter ego je skoro vždy frajírek. Jana Honzlová, tiež alter ego Zdeny Škvoreckej, je autentickejšia, menej cynická, aj jej pokusy o frajerinu sú v kontakte s realitou „ja“. A oproti rozprávačovi Legendy Emőke sa Jana napokon aj pozdvihne, povstane, vzdorovito sa vynorí z najhlbšej hlbokosti – de profundis. Škvoreckého alter ego naopak poklesne späť do rutiny a života, ktorý, ako dobre tuší, je prázdny.

Ani Škvorecký, ani Salivarová, samozrejme, nie sú totožní so svojimi postavami. Aj jeden, aj druhá však v nich dávajú nazrieť niekedy asi až nechcene ďaleko do seba. A mne sa s odstupom času zdá to, čo v tej diaľke vidím u Salivarovej, akési mohutnejšie a odolnejšie. Ten jej „rovný neškolený hlas“ znie nadčasovejšie. Drsná melódia, ale mocná. 

Zdena Salivarová: Honzlová. Art-servis, Praha 1990. (Najnovšie vydanie – Argo, Praha 2021.)

zdena Salivarová Narodila sa 21. októbra 1933 v Prahe. Česká prozaička, prekladateľka, vydavateľka. Pochádzala z politicky nepohodlnej rodiny, jej otec bol v roku 1949 komunistickým režimom zatknutý, neskôr emigroval. Jej brat bol väznený v jáchymovskom pracovnom tábore. Tieto osudy našli odraz v románe Honzlová. V rokoch 1965 – 1968 študovala na FAMU v Prahe dramaturgiu, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1969 aj s manželom Josefom Škvoreckým emigrovali do Kanady. Tu založili vydavateľstvo ´68 Publishers, kde vyšli takmer tri stovky titulov, väčšinou od českých exilových alebo samizdatových autorov. Vydavateľstvu obetovala väčšinu svojej tvorivej energie. Aj ona, aj jej manžel boli komunistami zbavení občianstva, takže do Československa sa mohli vrátiť až po Novembri 89. Zomrela 25. augusta 2025 v Toronte v Kanade.

Diela: Pánská jízda (1968), Honzlová (prvé vydanie 1972) vyšla už v Kanade. Nebe, peklo, ráj (1976), Osočení (1993), Hnůj země (1994).