„na to nemáme spevákov. Orchester by skúšal mesiace. Režisér by nás stál majland. A vlastne, aj tak by na to nikto neprišiel.“ Štyri vety, ktoré na Slovensku započujete vždy, keď si zasnívate o preskočení latky. O pokuse vyliezť z komfortnej zóny. Čo tak zahrať francúzsku grand operu – Berlioza, Meyerbeera? Alebo nejakého náročnejšieho Straussa? Či u nás neznámu modernu? A nad tým všetkým je jedno meno. Najdesivejšie. Richard Wagner.

Jeho diela sú osemtisícovkami divadelnej praxe. Vyžadujú si maximálne nasadenie od všetkých na javisku aj mimo neho. Výhovorky z úvodu textu nie sú úplne scestné – zaradiť ich do repertoáru je finančne aj logisticky riskantné, hlasov zvládajúcich skladateľove nároky existuje minimum, partitúra je virtuózna a vyčerpávajúca i pre orchester a dirigenta. Ani tých režisérov schopných koherentne spracovať tieto témy nemáme práve dosť – nedávny (takisto pražský) pokus Slávy Daubnerovej so Zlatom Rýna to ukázal.

A ešte jeden aspekt – divácky. Ten sa najviac prejavuje práve v Parsifalovi. Obsedieť ho nie je jednoduché. Ide o Wagnerov rozvláčne sa nesúci spirituálny odkaz, v ktorom sa prelínajú všadeprítomné symboly kresťanstva s myšlienkami budhizmu a filozofiou Schoppenhauera. V krátkosti zhrniem dej, jednotlivé body si môžete postupne priraďovať do tých troch šuplíkov: