zbytočný človek, hlásajú o Oneginovi už takmer dve stáročia učebnice literatúry. Symbol celých generácií intelektuálov stratených v sebe samých, úmyselne či neúmyselne neschopných zapadnúť do sveta vzdialeného svojou blízkosťou. Mnoho veľkých slov, rovnako (pseudo)intelektuálnych ako tých v tomto odseku, bolo napísaných o dejateľskom veršovom románe Alexandra Puškina. Pekne dopĺňajú najnovší operný počin SND – žiadne ornamenty nezakryjú ich plytkosť a bezobsažnosť.

Čajkovského adaptácia je poctivá. Zachováva kompletnú dejovú štruktúru, dokonca aj gro libreta pochádza priamo z pôvodnej poézie. Výsledkom je dielo atmosférou nezvyčajne blízke originálu, čo skladateľ dofarbil na romantické pomery subtílnou orchestráciou a chirurgicky presným využitím nádherných hudobných motívov. Svoje najznámejšie vokálne dielo ani nenazval operou – na obale partitúry nájdete nápis „Lyrické scény v troch dejstvách“.

Nečakal úspech. Opus zveril moskovskému konzervatóriu, ktoré ho uviedlo v Malom divadle (ako opozitum Veľkého – Boľšoj) a študentské predstavenie vody príliš nerozvírilo. Už o dva roky na to ho však prebrali profesionálne scény, dnes je Eugen Onegin základným kameňom ruského repertoáru po celom svete.

Bratislavská réžia Pavla Smolíka sa väčšinu času drží tradičnej línie, ukazuje typickú slovanskú dedinu so všetkými stereotypmi prostredia i postáv. Robí to až do takej miery, že pôsobí nudne. Nepokúša sa totiž o akékoľvek dramaturgické riziko, nesnaží sa vysloviť nič originálne.