ivan Kamenec, ktorý Ľubomíra Liptáka sprevádzal predslovmi a doslovmi v jeho knižných prácach Slovensko v dvadsiatom storočí (Epocha, 1968, Kalligram, 1998,  2000, 2011, mamaš, 2025), Storočie dlhšie ako sto rokov (Kalligram, 1999, 2011), Nepre(tr)žité dejiny (Q.111), 2217 dní. Slovensko v čase druhej svetovej vojny (Kalligram, 2011), Medzi Berlínom a Bagdadom (Kalligram, 2012), mu tým vzdal hold ako odvážnejšiemu kolegovi a priateľovi. Zároveň je Ivan Kamenec spolu s Elenou Mannovou a Romanom Holecom editorom Výberu z diela Ľubomíra Liptáka.

1 Slovensko v 20. storočí

Ivan Kamenec napísal o Ľubomírovi Liptákovi v knihe rozhovorov s Miroslavom Michelom (Rozhovory s dejinami, Hadart, 2019, s. 73) toto: „V prvých mesiacoch roku 1971 sme spolu chodili na kurz angličtiny a ďalej sme sa zbližovali. Pri jednom rozhovore mi povedal, že po vyhodení zo strany sa cíti tak poznamenaný a diskriminovaný ako Židia v čase holokaustu, keď museli byť označení žltou hviezdou. Zdalo sa mi, že preháňa. Žiaľ, bola to do veľkej miery trpká pravda. Vtedy som už vedel odhadnúť, možno sa teraz trochu chválim, že Lipták je historik, ktorý svojou odbornou prácou a vplyvom prerastá slovenské hranice a zapadá do kontextu európskej historiografie.“

Monografiu Slovensko v 20. storočí napísal Ľubomír Lipták z perspektívy roka 1968. Keď vyšla, bolo skoro – a zároveň neskoro. Skoro, lebo šlo naozaj o súčasné a najsúčasnejšie dejiny, neskoro, lebo sa za nimi zľahla zem, a keď vyšli v druhom vydaní v roku 1998, bolo to už v celkom odlišnej historickej situácii, po prechode od totalitnej komunistickej spoločnosti do demokratického a podnes neukotveného slobodného sveta. Dalo by sa povedať, že Liptákova historická platforma zodpovedá svetu Petra Pitharta, ktorý ešte polstoročie po roku 1968 na konferencii v Paríži tvrdil, že skutočnou revolúciou nebol november 1989, ale jar 1968, a v tom spočíval a spočíva jeho principiálny konflikt s Václavom Havlom, ktorý v známej dobovej polemike po auguste 1968 v spore s Milanom Kunderom tento koncept odmietol. Nie je to však tak. 

Ľubomír Lipták po roku 1989 vo svojich textoch často opakoval, že návrat do perspektívy roku 1968 nie je možný. Rok 1968 ho však naučil jednému – že historik sa nemá pozerať na dejiny, a to aj súčasné, z perspektívy dobového optimizmu a následného sklamania z porážky, ale s istým odstupom, a to ani nie tak časovým, ako skôr s odstupom historickej reflexie. Slovenskí historici, ktorí sa toľkokrát popálili, to v zásade vyriešili tak, že prestali písať o súčasných dejinách; Ľubomír Lipták to riešil ináč – po roku 1989 už nikdy nepodľahol lákavej dobovej ilúzii. Prijal reflektovane, s istým intelektuálnym odstupom (to znamená s istou iróniou) zmenu z Novembra 1989, nebolo to však odmietanie ani nereflektovaný súhlas.

Lepšie dejiny Slovenska dvadsiateho storočia ako Liptákove dodnes nemáme – lepšie v zmysle historického výkladu, osobného postoja a osobného štýlu. To však znamená, že znovu historicky meškáme. A neznamená to, že ich máme prijímať nekriticky, lebo to by svedčilo o tom, že sa nevieme dostať za historický horizont roka 1968. Ľubomír Lipták však urobil rozhodujúci krok od marxistickej propedeutiky dejín MRH (Medzinárodného robotníckeho hnutia), vedeckého komunizmu a marxistickej filozofie k vedeckému historizmu.

2 Liptákov spôsob

Lipták študoval v Prahe na Vysokej škole politickej žurnalistiku a osobitne národné hospodárstvo. Nebolo to začiatkom päťdesiatych rokov dobré štúdium (ktoré bolo dobré?), no naučilo Liptáka držať sa faktov, čo mu neskôr umožnilo preklenúť rozpory medzi ideológiou a vedeckými faktami. Mal osobný – a osobitný – naratívny štýl. Nebol sucho explanačný (výkladový), zameriavajúci sa na vysvetlenie javov a ich vzájomných vzťahov, ale udalostný, založený na rozprávaní historických príbehov vychádzajúcich z faktov. To je zriedkavé a u nás nielen medzi historikmi výnimočné. V tom však bol Liptákov spôsob živý. Lipták bol so svojím jazykom z údolia stredného Považia v pohorí Bielych Karpát v hovorenom styku dobrým rozprávačom, pričom dokázal preniesť tieto vlastnosti nenápadne aj do historických textov.