tieto slová napísala Terézia Vansová, spisovateľka, etnografka, prekladateľka, ale tiež organizátorka ženského hnutia na Slovensku. Polovicu života prežila v 19. storočí a druhú v storočí 20. Stelesňuje tak osud vzdelaných slovenských žien na rozhraní týchto dvoch storočí.

Pochádza zo známeho šľachtického rodu Medveckých. Bola to rodina vzdelaná, udržiavala priateľské vzťahy s mnohými významnými spisovateľmi a národovcami – Sládkovičom, Škultétym, Franciscim, Čajakom, Dobšinským a ďalšími. Práve dvaja poslední – Čajak a Dobšinský – boli postupne manželmi Adely, najstaršej dcéry Medveckých.

Terézia Vansová sa narodila ako staršie z dvojčiat 18. apríla 1857 vo Zvolenskej Slatine. Tu vychodila aj základnú školu a ako dvanásťročná strávila jeden rok v dievčenskej škole v Banskej Bystrici (maďarskej Beszterbánye, respektíve nemeckom Neusohle) a v Rimavskej Sobote (Rimaszombat, Großsteffelsdorf). To bol zhruba vrchol vzdelania, ktorý mohla mladá žena v tom čase dosiahnuť.

V roku 1875 sa ako osemnásťročná vydala za evanjelického farára Jána Vansu a odsťahovala sa za manželom do Lomničky. Tu začala písať prvé básne a prózu nielen v slovenčine, ale i v nemčine. Rok po svadbe sa im narodil syn Ľudovít. Pôrod bol nečakaný, život matky aj dieťaťa bol ohrozený. Obidvaja prežili, syn však zostal slabý a o päť rokov neskôr umrel. Táto tragédia natrvalo podlomila Vansovej zdravie. Podľa niektorých autorov však mala zásadný význam pre Vansovej literárne dielo.

„V roku 1889 vyšla jej kniha Sirota Podhradských, prvý román slovenskej ženskej spisovateľky. “

V roku 1882 sa Vansovci odsťahovali na faru v Píle pri Tisovci. Tu prežila Terézia Vansová takmer tridsať rokov života a tu vznikli aj jej najznámejšie diela. V roku 1884 publikovala v Národných novinách prvé poviedky, z roku 1886 je aj jej prvé dramatické dielo pre deti Potopa. Ďalšie dramatické pokusy boli podnietené obľubou ochotníckeho divadla v Tisovci i nedostatkom pôvodných divadelných hier.