takto, v „nefotiacej“ pauze, som ho aj spoznal. Mal nick a profil Tibor Woodyman a robil prekrásne veci z dreva. Reštauroval nábytok, vyrábal perfektné domčeky pre mačky a všakovaké bytové doplnky. So skvelými produktovými fotkami, ako inak. Tak som sa dozvedel, že je fotograf. Potom rozpredal kamarátom za babku všetko, čo mal vo svojej veľkej dielni, a odišiel s partnerkou a malým dieťaťom do Arménska. Ona tam pomáhala v rámci občianskeho združenia Človek v tiesni a on sa podujal starať sa o ich malú dcérku v rámci rodičovskej dovolenky. To mu umožňovalo opäť zobrať do rúk fotoaparát. Jeho výstavu Rok v Arménsku môžete vidieť do 29. marca v bratislavskom Stredoeurópskom dome fotografie.

Vyštudoval ekonomiku, rok robil v odbore, ale vôbec ho to nebavilo. Chcel fotiť a urobiť si ešte VŠVU. Odporučili mu doplnkové štúdium. „Študoval som u Ľuba Stacha, ktorého nezaujímala technika, ale myšlienka. To ma formovalo najviac. Ja som bol skôr ten konceptuálny typ. Mal som výstavy všelikde, až som sa dostal do Slovenskej národnej galérie. Na výstave Dejiny 20. storočia som mal tri fotky a som na to veľmi pyšný,“ hovorí Tibor Takáts.

robiť radosť a robiť si radosť

Ako fotografovi sa mi darilo, ale, ako hovorí, nie dosť na to, aby uživil rodinu. Oženil sa, mal prvé dieťa. „Postupne muselo ísť fotenie bokom. Nie preto, že by som nechcel tvoriť, ale preto, že som musel začať normálne zarábať.“

Asi 15 rokov mal malý biznis v priemysle. Tibor však robí rád radosť. Svojmu okoliu aj sebe. A keďže odjakživa inklinoval k remeslu a bol zručný, rozhodol sa, že bude umeleckým stolárom a reštaurátorom nábytku. Vznikol Tibor Woodyman. „Robil som bytové doplnky, mačacie domčeky, pelechy… šlo to veľmi dobre, najmä počas covidu. Bavila ma tá hmatateľnosť výsledku. Vyrobíš vec, odovzdáš ju a vidíš reakciu. To je niečo, čo mi v ekonomike strašne chýbalo.“

TIBOR TAKÁTSJerevan, Kaskády: Ararat sa občas nečakane objaví, vždy som ohromený, aká je to fantastická hora.