zrkadlovosť je jedným zo základných znakov Štrasserovej poetiky. Najzreteľnejšia je v dvojlomnosti Štrasserových piesňových textov, ale platí to pre celú jeho poéziu: „Zrkadlo je jedným z najpríznačnejších motívov Štrasserových textov [...] jeho piesne sú predovšetkým piesňami ľudí, stigmatizovaných a frustrovaných práve neprítomnosťou ľudskej slušnosti alebo aspoň pochopenia vo vzájomnom styku a spolunažívaní. Výsledkom sú potom životy žité nanečisto.“

1. Komplementárnosť Štrasserovej poézie

Báseň Stalo sa je krátkym zrkadlovým obrazom dlhej naratívnej básne Úradník a tento text je v zbierke Čo už jej komplementom: 

*

Môj otec sa narodil

v roku 1906.

O deväť dní po ňom

prišiel na svet

    Adolf Eichmann.

    Môj otec ho prežil

o dvadsaťštyri rokov.

    Do smrti nechápal,

    ako to bolo možné.

                                †

Obe básne, Úradník aj Stalo sa, sa zakladajú na poetike dátumov, ako ju sprítomnil v súvislosti s Paulom Celanom Jacques Derrida v knihe Svědectví Paula Celana. Naratívna báseň Úradník sa na rozdiel od Stalo sa neviaže explicitne na Adolfa Eichmanna ani na holokaust, hoci je v nej implicitne prítomný. Explicitne sa viaže na historicko-sociálnu kategóriu metamorfovaného habsburského úradníka. 

Krátka báseň Stalo sa jej dáva explicitný rozmer stredoeurópskeho židovstva v dvadsiatom storočí, ktoré báseň rámcuje rokom 1906 ako dátumom narodenia otca a rokom 1986 ako dátumom jeho úmrtia. Tie dva dátumy sú v oboch básňach nenáhodné  – rámujú jeden ľudský život dvadsiatym storočím so všetkými jeho peripetiami; v prípade básne Úradník od prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia cez prvorepublikové Československo, vojnový Slovenský štát až po komunistický štát, pričom smrť otca tesne predchádza zmene režimu a výmene štátu. V prípade básne Stalo sa k tomu pribúda skúsenosť syna po otcovej smrti s desaťročiami nového, pluralitného, stále nezakotveného a zle fungujúceho slobodného sveta.

2. Ako sa čas smrti otca vzďaľuje, tak sa k nemu čas syna približuje

V poetike dátumu sa zbližuje čas narodenia s časom smrti, čas smrti s pamäťou života. Čím vzdialenejší je čas otcovej smrti, tým sú si otec so synom bližší. Otec prestal byť úradníkom, poetika dátumu dala jeho životu ľudský rozmer „konkrétnej poézie“. Syn sa stal svojím životom vo viacerých významoch a ohľadoch úradníkom – literatúry. Precíznosťou uvádzaných dátumov, výpočtom vlastných kníh, prekladov, kníh rozhovorov, vyvažovaním misky váh, mierou toho, čo Štrasser dal a čo ešte chce dať – ako hovorí v rozhovore s Mariánom Andričíkom, „niečo ešte chystá“. No aj zmyslom pre redaktorskú prácu, nám, „rozšafným bordelárom“, až nepochopiteľným. Knihami rozhovorov, založených na dátach, rozložených do kapitol a podkapitol, rozhovorov až do tej miery, že nakoniec sa pokúsi urobiť aj niečo, čo je z povahy veci nemožné – knihu rozhovorov samého seba so sebou samým, kde okrem seba nevpustí nikoho iného z obavy, aby mu presnú štruktúru jeho rozhovoru nepokazil, hoci rozhovory sú vždy založené na dvoch rozličných hlasoch a nie na zmnožení vlastného hlasu do viacerých hlasov, ktoré sú napokon vždy len jedným hlasom.