väčšina básní je datovaná časovo i geograficky (Záhorie – Studienka, Bratislava, Košice, Levoča, Zemplín). Básne majú príjemné prozaické znaky, najčastejšie opisu a konkretizmu, v niektorých je nejaký odkaz na literatúru, z akej Ján Zambor poéziu prekladá, niekde ide aj o krátke citácie z tvorby inonárodných básnikov. Vo veršoch zaujmú lexikálne novotvary alebo návrat k zabudnutým, už takmer nepoužívaným výrazom (napríklad kriačiny, vyčíriť). A sú tu aj kompozičné zvláštnosti, je to napríklad časť s názvom Trojveršia, ktorá vznikala v rokoch 2014 – 2023. Každé trojveršie má svoj názov, ide fakticky o haiku, tematicky sú usporiadané podľa ročných období. Okrem toho charakterizujú aj vzťahy medzi ľuďmi. Lyrický subjekt v tejto Zamborovej knihe je rôzny – účastný, neúčastný či hypostazovaný, pohybuje sa v rôznych prostrediach časových i priestorových a vyjadruje z nich dojmy. Väčšiu časť knihy pomenoval výrazom z techniky – Reset, teda to, čo bolo vymazané, autor to oživil, vrátil sa k tomu, nastolil pôvodnú situáciu, lebo to isté, ukončené sa po čase opäť obnovilo.

Spomienky (aj v poézii) môžu byť istým dokumentom o človeku, o prostredí, o zvykoch, o spoločnosti a tak ďalej. Ján Zambor to postavil na protikladoch tradície a sveta súčasného. Každá prítomná chvíľa rýchlo vyvoláva spomienku. Minulý predmet sa porovnáva s prítomným, generácia s generáciou (napríklad Drevená báseň). Spomienky majú stupňovitú charakteristiku, istým spôsobom zodpovedajú generáciám rodu. Z niektorých veršov, reflexií či pocitov hypostazovaného subjektu je cítiť jeho uvedomovanie si rýchlo plynúceho času a starnutia človeka. Zo skutočnosti si vyberá jemnejšie reálie, ktoré vyvolávajú priam pohladenie pocitov, no vníma aj ostré generačné rozdiely súčasných ľudí – inklináciu starších k tomu, čo bolo, a mladších zásadne k novému. „Vystúpil som z autobusu/ či z dlhých samôt.// Chodníkom sa ku mne blížilo/ povedomé dievča/ s mobilom pri uchu.// Stretli sa nám oči – / náhle sa/ celá/ nádherne rozžiarila.// Chodil som mestom omámený.// Znezrady ma však premkla pochybnosť:/ nepatril jej výtrysk radosti/ tomu v telefóne?“  (s. 19 – 20) Autor skúma subjekt – jeho fyzickú i psychickú stránku vzhľadom na čas života, momentálnu situáciu alebo prostredie. V spomienkach istým spôsobom zápasí medzi vzťahom k prírode, vidieku a mestom. „Uchvacovaného prírodou ma teraz uchvacuje mesto.“ (s. 42). „Prišiel som do mesta, z ktorého som nikdy neodišiel.“ (s. 43). Dotyky s prírodou sú prijateľnejšie, spokojnejšie, subjekt je vyrovnanejší.