už po prvých miestnostiach mi napadla otázka, ktorú si dnes v Budapešti kladie asi každý pozornejší návštevník: ako je možné, že takáto výstava vznikla práve tu – v Orbánovom Maďarsku?

Nie som geopolitický novinár, skôr návštevník výstav, ale odpoveď môže byť jednoduchá: kultúra nie je jeden blok a aj v systéme, ktorý sa snaží kontrolovať príbehy, existujú ostrovy slobody. Ludwig má medzinárodnú výbavu a dlhú pamäť – a keď výstava hovorí o vzdore „inde“, môže sa stať zrkadlom aj pre nás.

Taiwan je dnes miestom, kde sa história, trauma, technológia a každodenný strach prelínajú do zvláštnej normality. Ľudia tam žijú bežné životy, chodia do práce, vychovávajú deti – a zároveň rátajú s tým, že vojna môže prísť. Nie o desaťročia. Možno zajtra. Možno o rok. Možno nikdy. Ale tá možnosť je neustále prítomná.

BORIS NÉMETHYuma-Taru: The Cycle of Life (2023). Textilná inštalácia inšpirovaná atayalskou tradíciou tkania, kde sa ľudský život chápe ako nepretržitý kruh – od zrodenia po naplnenie. Život a tkanie splývajú do jedného rytmu.

Čoraz častejšie si podobné napätie uvedomujem aj u nás. Narážam na návody na prežitie – na sociálnych sieťach, na weboch, v médiách. Čo robiť pri výpadku elektriny. Ako sa pripraviť na vojnový konflikt. Ako si zbaliť evakuačný batoh. Pred pár rokmi by to znelo paranoidne. Dnes je to súčasť bežného informačného priestoru.

žijeme v stave čakania, rovnako ako Taiwan?

Výstava v Ludwig Múzeu neukazuje vojnu priamo. Ukazuje, čo s ľuďmi robí dlhodobé čakanie – ako sa strach vpíše do tela, do pamäte, do rituálov, do technológií, do každodenných gest. Umenie tu nie je protestným transparentom. Je záznamom stavu.