publikácia mala podnadpis Príspevky k dejinám slovenčiny a v závere pražskej Predmluvy z novembra 1919 Hodža napísal, že sa „tieto dve formy niekdajšej českoslovenčiny chtiac nechtiac budú doplňovať. Beztak prechodí svet do obdobia veľkých integrácií“ (s. 15). Dobre urobil, umožnil mi edične porovnať pôvodne vydanie Československého rozkolu s aktuálnou Polemikou, a tá z toho nevyšla veľmi dobre.
Zaujímavé je datovanie Hodžovho predslovu. Hodža ho napísal hneď po konci prvej svetovej vojny a vzniku Československa, no celý rukopis písal v čase prvej svetovej vojny, keď ešte nepoznal jej výsledok. Vo významnej miere sa opieral o archív viedenskej tajnej polície, ku ktorej mal počas vojny prístup. Niektoré Hodžove archívne nálezy boli v slovenskom kultúrnom prostredí inovatívne a inovatívne ostali podnes. Iné údaje, najmä z odoslanej a neodoslanej korešpondencie Ľudovíta Štúra s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Jankom Kalinčiakom či Jánom Franciscim, sú dodnes často prístupné len vo forme, v akej ich publikoval Hodža.
V roku 1919 rešpektoval Hodža vo svojom spise vznik samostatného spisovného slovenského jazyka, no použil na jazykovú rozluku slovenčiny a češtiny pojem „rozkol“, čo vyvolalo búrlivú polemiku, ktorej kontrahentom bol Jozef Škultéty, opierajúci sa o autoritu správcu Matice slovenskej. Ako to už na Slovensku chodí, celý spor mal až do roku 2008, keď vyšla v Matici slovenskej Polemika o československom rozkole Milana Hodžu a Jozefa Škultétyho, latentnú podobu.
škultétyho paradox
Československý rozkol Milana Hodžu bol polemikou len potiaľ, že odporoval úsiliu slovenského národného hnutia, ktoré po hagiografickom spise Jozefa Miloslava Hurbana Ľudovít Štúr.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.