tá vtedy bola socialistickou akadémiou. Študentov viedli profesori, ktorí svoj výtvarný prejav prispôsobili ideologickej požiadavke popisného realizmu. Diela museli byť figuratívne, abstrakcia bola za hranicou dovoleného, o aktuálnych trendoch konceptuálneho a akčného umenia sa mlčalo. Na slobodu tvorby sa zabudlo. A po tej Vladimír Ossif túžil najviac.

Po emigrácii žil najprv v skutočnej chudobe na periférii Paríža. Čoskoro získal štipendium a doplnil si štúdium na École nationale supérieure des Arts Décoratifs (1983 – 1985). Skromný príjem čiastočne riešil jeho životnú situáciu a mohol pracovať v školskom ateliéri. V tomto období sa umelecky hľadal, postupne opúšťal figuráciu a prešiel k abstrakcii.

Počas parížskeho štúdia Ossif uspel v konkurze a stal sa rezidentom Cité Internationale des Arts, čím získal byt a ateliér. Po čase extrémneho strádania sa stabilizovala aj jeho životná situácia. Svoje kontakty obohatil o priateľstvá s výtvarníkmi žijúcimi v tejto medzinárodnej komunite. Zároveň sa o jeho tvorbu začali zaujímať výtvarní kritici. Medzi prvými mladá Geneviève Bénamou, ktorá pár rokov predtým bola na študijnom pobyte v Československu a o osobnostiach šesťdesiatych rokov i mladých nekonformných výtvarníkoch vydala knihu Súčasné umenie v Československu (Paríž, 1979).

Bénamou zaradila Ossifove diela do knihy Súčasné senzibility – 70 pôvodom českých a slovenských umelcov mimo Československa (Paríž, 1985). Spomedzi emigrovaných výtvarníkov zo Slovenska žil vo Francúzsku len Ossif. Onedlho (v roku 1987) predstavila umelcovu  tvorbu samostatnou výstavou v mestskej galérii vo Wesselingu na okraji Kolína nad Rýnom. V texte katalógu upozornila na maliarovu afinitu k tvorbe osobností moderného a súčasného umenia. Sledovala, že sa priklonil k transavantgarde, a ocenila slobodu jeho maliarskeho prejavu.