dcéra sa ma cestou z divadla opýtala: „Mami, načo si toto robíme?“ Niečo vyše hodinové predstavenie plné ozajstného života, ozajstných rodičov a dospelého syna s autizmom. Asi by ma zaujímalo, ako to, čo sa dialo na javisku, vnímali ľudia, ktorí nemajú priamu skúsenosť s autizmom. Ja a moja dcéra, ktorých sa to bytostne týka, sme cítili vďačnosť a dojatie. Vďačnosť za to, že niekto odhaľuje s pokorou a rešpektom náš každodenný život a ponúka citlivý pohľad na nás, ktorí ho žijeme. To, že je to inscenácia pripravovaná, nebojím sa použiť výraz „s láskou k ľudskosti“, je jasné od začiatku do konca. Je za ňou obrovské množstvo práce, zvedavosti, ozajstného záujmu poznať a nepochybne aj osobnej skúsenosti autorov Petra Mazalána cez vzťah so svojím synovcom a Lucie Mihálovej vďaka jej synovi. A preto si to robíme. Myslím si, že zvlášť v tejto – nielen slovenskej spoločensko-politickej – atmosfére je veľmi povzbudivé stretnúť sa s príbehom hlbokého porozumenia a citlivosti.
Peter Mazalán, jeden z autorov a režisér inscenácie, hovorí, že ide o dielo, ktoré prerozprávava tému autizmu. „Interpretuje cez herca Juraja Loja príbeh dospelého človeka s autizmom, ktorý je v opatere svojich rodičov. Je to príbeh, ktorý otvára tému starostlivosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.