do Viedne som sa vybral vlakom. Je to necelá hodina cesty. Rovnaký čas, aký dnes často venujeme zbytočnému scrollovaniu na mobile. A predsa mám pocit, že kultúrna vzdialenosť medzi Bratislavou a Viedňou je v posledných rokoch väčšia než kedykoľvek predtým.

Michaelina Wautier sa nikdy nevydala. V 17. storočí to nebola osobná preferencia, ale zásadné vybočenie zo spoločenského poriadku. Nevydať sa znamenalo nemať právnu ani ekonomickú istotu, nemať ochranu muža, nemať jasne dané miesto v spoločnosti. Pre ženu to bol risk. Pre maliarku takmer nemožná voľba. Narodila sa ako Michelle. Meno Michaelina si zvolila neskôr – ako vedomú umeleckú identitu, ktorá ju mala zaradiť medzi profesionálov, nie medzi výnimky.

A predsa si ju zvolila.

Michaelina Wautier, Portrét Martina Martiniho, 1654. S láskavým dovolením The Klesch Collection, © The Klesch Collection

Žila a pracovala so svojím bratom Charlesom. Spolu mali ateliér a vytvorili si zázemie, ktoré jej umožnilo sústrediť sa na maľovanie. Fungovali mimo cechových pravidiel, ktoré ženám prakticky znemožňovali oficiálne umelecké pôsobenie. Vytvorila si priestor, kde mohla pracovať slobodne.

V čase, keď ženy nemali prístup k systematickému umeleckému vzdelaniu ani k štúdiu nahého tela, maľovala veľké náboženské a mytologické scény, silné portréty a dokonca mužské akty v životnej veľkosti.

Peter Cox Michaelina Wautier, Kvetinový veniec s motýľom, 1652. Het Noordbrabants Museum, ’s-Hertogenbosch (Holandsko), dlhodobá výpožička zo súkromnej zbierky, © Het Noordbrabants Museum, ’s-Hertogenbosch

Jej obrazy nepôsobia ako zápas o uznanie. Skôr ako tiché vedomie vlastnej hodnoty. Portréty nejdú po povrchu, sú presné a sústredené. Jej sebaportrét pri maliarskom stojane je výpoveďou sám o sebe. Nesnaží sa zapadnúť. Nehrá sa na múzu ani na žiačku. Sedí, pracuje, drží štetec. Toto som ja. Toto robím.