nič tomu nenasvedčovalo. Depresívne počasie, tradičný dopravný kolaps, a aj na miestne pomery dosť exotická cesta okolo obyvateľov hlavnej stanice... No predsa, Praha v upršaný septembrový deň nepochybne predstavila jednu z česko-slovenských inscenácií sezóny.

Idomeneo je Mozartova úvodná „dospelá“ opera. Prvú vec, ktorú pri nej treba adresovať, predstavuje príbeh. Je, jemne povedané, trochu smiešny. Titulnú postavu, kráľa Kréty, pred nešťastnou smrťou na rozbúrenom mori zachráni boh Neptún. Za to mu však musí obetovať prvého človeka, ktorého uvidí, čo je zhodou okolností jeho syn Idamante. Ten miluje zajatú Iliu a zajatá Ilia miluje jeho, i keď mu to nepovie, plus sa do toho votrie zákerná Elektra (áno, tá „grécka“ Elektra, o tom neskôr), keďže aj ona by najradšej skončila s Idamantem. Všetko to pár hodín vrie, až sa na to Neptún už nemôže pozerať a svoju kliatbu stiahne za podmienky, že vládnuť budú Idamante a Ilia, s čím sú všetci (okrem Elektry, samozrejme) v pohode.

Otázka je, ako celý tento dej inscenovať. Na kontroverzného režiséra Calixta Bieita majú domáci kritici za jeho predchádzajúce pražské počiny pomerne ťažké srdce, chuť provokovať mu je vlastná. Operu tak zasadil do priestorov pripomínajúcich psychiatrickú liečebňu, z postáv gréckej mytológie urobil pacientov a všetky emócie znásobil.