po revolúcii si Pezinčania svoje komunity zveľaďovali s takou pozornosťou a láskou, s akou sa miestni vinári starali o svoje vína. Jedným z ľudí, ktorí zvládli oboje (a ešte aj oveľa viac), je svojrázna pezinská postava – Pavol Boriš (72), ktorý bol, hádam, pri všetkom, čo sa v Pezinku udialo. Po celý čas bol jeho blízkym parťákom fotograf Ján Štrba (73). O dve generácie mladší je Petter Bittner (49), hudobník – bubeník v jeho skupine Feelme  a neúnavný kultúrny organizátor. 

So všetkými troma sme u Paľa Boriša, ochutnávame jeho skvelé víno, ktoré s hrdosťou predstavuje, a bavíme sa o tom, prečo a ako vyklíčilo také neprehliadnuteľné kultúrno-spoločenské podhubie, že sme ho Pezinčanom závideli aj z Bratislavy, a podaktorí sa na ňom podľa možnosti podieľali. 

hudba a víno patria k sebe

„Už ako zasrani sme chodili do Pičbaru (neskôr Atlas klub), vtedy ešte espressa, kde v 60. rokoch hralo niekoľko kapiel,“ spomína Boriš. „Tá atmosféra v meste bola už vtedy fantastická, katolíci robili bigbeatové omše, robili sa prehliadky vín, na ktorých sa vždy hrávalo.“ „Hudba a víno vždy patrili k sebe,“ dodáva Ján Štrba. „A nesmieme zabúdať na ,vínne mušky‘, teda fanúšičky hudby a vína, tie tiež dodávali celému kvasu atraktivitu.“ Vieme, ako dopadli 60. roky. A práve v 70. rokoch, v normalizačných časoch, sa ukázala sila komunity. 

„Začiatkom 70. rokov sme sa vo vlaku zoznámili s Jánom Štrbom. Bol mi hneď sympatický, lebo vliekol veľký cievkový magnetofón, kazeťáky ešte neboli bežné a hneď sme sa spriatelili. To sme boli ešte stredoškoláci, priemyslováci, študovali sme v Bratislave a oblietali všetky kluby.“ Nezabúdali však ani na galérie, hltali všetko, čo sa dalo vidieť. Pridali sa k ľuďom okolo pezinského Atlas klubu. 

infiltrácie do štruktúr

„Vtedy bolo treba robiť všetko pod hlavičkou SZM (Socialistického zväzu mládeže, pozn. aut.),“ hovorí Boriš. „To sa mi vôbec nepáčilo, ale vliezli sme do toho, lebo sme chceli robiť veci a inak sa nedalo. Podobne sa do Atlas klubu infiltroval Oliver Solga, karikaturista a budúci primátor Pezinka. Ten robil galériu kresleného humoru. Anna Dolská, riaditeľka Malokarpatského múzea, organizovala v parku neskutočné alternatívne výstavy, úplné happeningy. My sme jej pomohli odkanalizovať WC v rodnom dome Jána Kupeckého a ona nám dovolila, aby sme si niečo zorganizovali sami. Vymysleli sme výstavu keramiky: Sušienka, Polonský a ďalší, na vernisážach nám hral aj Marián Varga.“ Presne takto sa darilo robiť v Pezinku toľko skvelých vecí v zlých časoch. Mali oficiálne zastrešenie, ale pritom nepodliezali režimu, v štruktúrach bolo infiltrovaných dosť ľudí a pomáhalo im aj závetrie malého mesta. V sivej zóne na samej hranici povoleného mohla kvitnúť kultúra. „Bolo to naozaj obrovské šťastie, akí ľudia sa tu zišli,“ hovorí Paľo.