biblický príbeh najvyššieho rangu: náboženský konflikt, jednostranná láska, zrada, bolesť a hromadná vražda – samovražda. Azda aj preto Samson od nepamäti fascinuje umelcov všetkých sfér, operných nevynímajúc. Camille Saint-Saëns nebol prvý, kto sa rozhodol zhudobniť zvodnú faloš Dalily či zázračné povalenie paláca hriechu, no jeho pokus dnes jednoznačne možno hodnotiť ako najúspešnejší.

Často je odsudzovaný ako príliš „statický“, silnejšími slovami aj „nudný“. Protiargumentom je inherentná hĺbavosť, lyrickosť, ktorá dielo pretína. Čriepky orchestrálnych motívov sa v romantickej textúre obmieňajú a kombinujú, partitúra pôsobí wagnerovsky vo svojej zvukovej štruktúre. 

Režisérka Zuzana Fischer sa rozhodla príbeh neaktualizovať a vytvoriť klasickú kostýmovú drámu. Nedá sa povedať, že by do nej vniesla niečo výnimočné či novátorské, viaceré prvky, naopak, pôsobia samoúčelne. Schody vedúce nikam v druhom dejstve (slúžia azda iba na to, aby sólisti počas spevu nestáli), gýčové gestá ako neustále vzpínanie rúk a hádzanie sa o zem, občasné choreografie na zaplnenie dejovo hluchého priestoru... Najväčším tŕňom v oku je však kvázirozprávač vstupujúci do inscenácie citátmi zo Starého zákona. Drasticky kazí efekt zo záverečných akordov. Spúšťa sa okamžite po doznení posledného tónu, hudbe nedáva priestor a zabíja vybudovanú atmosféru.