krátko pred jeho smrťou som s ním hovorila, plánovali sme stretnutie, aby som mu odovzdala katalóg výstavy Diela konceptuálnych a postkonceptuálnych umelcov zo zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny, ktorá bola začiatkom leta v Oravskej galérii. Môj telefonát ho zastihol tesne pred odchodom do nemocnice. Povedal, že mi zavolá, keď sa o týždeň či dva vráti. Už sa neozval.

Ďurček roky vyučoval na Strednej priemyselnej grafickej škole. 13. decembra 1989, keď abdikoval posledný socialistický československý prezident Gustáv Husák, realizoval jedinečnú performance: pred očami žiakov zvesil zo steny jeho portrét, ktorý povinne visel na čelnej stene každej triedy, a postavil sa pred prázdnu plochu sám. Na miesto totalitného prezidenta nastúpil občan. Tri fázované fotografie udalosti nechal adjustovať do rovnakých rámov, v akých boli Husákove portréty. Vytvoril tak inštaláciu Snímanie. Aj ona bola súčasťou výstavy v Oravskej galérii. 

Otvorené šesťdesiate roky Ďurček zažil ako žiak Strednej školy umeleckého priemyslu (1963 – 1967) a sčasti i počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1967 – 1 973). Jej absolventov automaticky zaradili medzi čakateľov na členstvo vo Zväze slovenských výtvarných umelcov, registroval ich aj Slovenský fond výtvarných umení. Mohol byť v tzv. slobodnom povolaní, nemusel chodiť každý deň do práce. Situáciu využívali autori, ktorí dokázali získať objednávky na výtvarnú výzdobu nových štátnych budov. To však nebol Ďurčekov prípad. Veď ani členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov sa nestal. Absolventské štipendium mu na krátky čas umožnilo slobodne tvoriť, ale onedlho sa zamestnal v obvodnom kultúrnom stredisku. Neskôr bol učiteľom na ľudovej škole umenia a následne  pôsobil na už spomenutej strednej škole. Rovnako ako Július Koller sa venoval  amatérskym výtvarníkom, z čoho pramenila aj ich tvorivá spolupráca.