1975 – zrod legendy

Festival Bratislavské jazzové dni organizovali ľudia okolo V-klubu, takže je logické, že sa hralo tam. Ale nielen tam. Ďalšími dvoma miestami boli Junior klub a, čuduj sa svete, zasadačka Celozávodného klubu SZM (Socialistického zväzu mládeže) v Slovnafte. To celkom výrečne hovorí o tom, v akých amatérskych podmienkach vznikal. Už vtedy sa prejavila žánrová neortodoxnosť organizátorov, vystúpila tu slovenská jazzrocková Fermata. Program bol napriek všetkým možným obmedzeniam reprezentatívny a dramaturgicky vyvážený a nechýbali ani veľké orchestre. 

1979 – „naozajstný“ festival

Vo svojom 5. ročníku sa BJD stali „naozajstným festivalom“ s účasťou štátnej agentúry Slovkoncert, a tak sa dostali na úroveň napríklad Bratislavských hudobných slávností a získali prostriedky na nákup kvalitných umelcov zo zahraničia. Už v druhom ročníku, v roku 1976, dostali svoje neodmysliteľné pôsobisko PKO a koncerty sa začali nahrávať pre potreby rozhlasu. V OPUS-e začali vychádzať samplery na dvojitých vinyloch, toto trvalo až do roku 1989. V roku 1978 sa stali neodmysliteľnou súčasťou festivalu kamery Slovenskej televízie. Program bol na tú dobu zaujímavý, prišli aj umelci z Rakúska a speváčka zo západného Nemecka.

1983 – prví veľkí Američania

Prvý Američan hral na BJD v roku 1980, bol to bubeník v západonemeckej kapele. V roku 1982 tu hral prvý naozaj svetoznámy hudobník – belgický harmonikár a gitarista Jean Toots Thielemans, ktorý bol aj obľúbencom Quincyho Jonesa. No a o rok neskôr vypuklo to, čo sa už nikdy nevytratilo, a Bratislava privítala skupinu bubeníka Jacka DeJohnetta, ktorý hral s Milesom Davisom a sám bol už vtedy veľkou hviezdou.