táto veta z jedného z listov Jána Hollého, datovaného 29. septembra 1827, je prvou známou zmienkou o diele, ktoré (podľa autorky Hollého životopisu Evy Fordinálovej) „otrasie slovenskou spoločnosťou v najpozitívnejšom zmysle, bude najveľkolepejším svedectvom o opodstatnenosti domáceho jazyka do literatúry a spôsobí zmenu v ideologickom myslení nielen jednej generácie, ale v podstate … pôsobí dodnes.“

Silné slová. Tak sa poďme tomuto velikánovi chvíľu venovať.

Rodným krajom Jána Hollého bolo Záhorie. Narodil sa 24. marca 1785, na Veľký piatok, v svätomikulášskych Búroch, dnešnom Borskom Mikuláši, do chudobnej roľníckej rodiny Vavrinca Hollého a Alžbety, rodenej Blečákovej (Blecsak). Kronikári zaznamenali, že v ten deň bola taká tuhá zima, že obyvatelia museli prebíjať zamrznuté studne.

Rodné Záhorie sa hlboko vrylo do duše Jána Hollého. Umiestňuje doňho časť svojho diela a z jeho obyvateľov robí hrdinov vo svojich eposoch. Navyše záhorské nárečie bolo pomerne blízke bernolákovskej slovenčine, ktorú Hollý prijal ako svoj básnický jazyk. Umožnilo mu pomerne rýchlo zvládnuť pravidlá jazyka kodifikovaného Antonom Bernolákom (tejto historickej osobnosti sme venovali jedno z predchádzajúcich rozprávaní) necelých tridsať rokov predtým, ako ho začal používať Hollý.