ako píše Peter Uličný vo svojom úvodnom liste, Müller sa na hudobnej scéne zapísal spočiatku doslova písaním, bol hudobným publicistom a prispieval do časopisu Populár. Mal napočúvané množstvo hudby a vyznal sa aj v jazze. Rád o hudbe rozprával a rád o nej rozmýšľal. To je pre tvorcu užitočné a táto vlastnosť mu zostala, lebo aj keď robil vo svojom živote vývrtky, v jeho kariére je vždy cítiť, že premýšľa nad tým, čo robí. Poďme si ju zhrnúť a trochu si v nej urobiť poriadok.

chcem byť spevák

Keď sa rozhodol, že bude robiť šou na pódiu a nie referovať o koncertoch v hľadisku, mal 22 rokov a to nie je čas na často slepé uličky v garážach a pivničných skúšobniach, ktoré sme si zažili asi všetci, ktorí robíme hudbu od šestnástich-sedemnástich. On na to šiel vo veľkom štýle a hneď jeho prvá vydaná skladba, výrazné new-wave reggae Rádio (1983), bola hit. Nahrala a zaranžovala mu ju kapela Burčiak Pavla Daněka (áno, tá, ktorá nahrávala aj s Dežom Ursinym) v zložení Andrej Šeban – gitara, Martin Karvaš – klávesy, Ivan Jombík – bicie a Pavel Daněk – basgitara. Šeban a Karvaš mali zohrať v jeho živote dôležitú úlohu.

Práve s tým druhým zakladá v roku 1984 kapelu Banket, v ktorej je jeho najvýznamnejším členom práve Karvaš, vyštudovaný hobojista, klávesista s praxou u Žbirku, Ursinyho a ďalších „veľkých chlapcov“ a hlavne skladateľ a producent. Okrem neho v nej boli ďalší dvaja klávesisti a bubeník – legendárny Dušan Hájek zo skupiny Collegium Musicum a z Limitu Mekyho Žbirku. Gitara nebola.

banket

Koncerty a prvé nahrávky znamenali zrod hviezdy. Bolo to živé, prepracované, iné, nadväzovalo to na novú vlnu, ktorá dobyla svet a my sme ju mohli sledovať cez úzku štrbinu rakúskeho rozhlasu a televízie.